Holokaust bol vraždou šiestich miliónov Židov, vrátane dvoch miliónov detí. Popretie holokaustu je druhou vraždou tých istých šiestich miliónov. Najprv boli vyhasené ich životy, potom ich smrť. Osoba, ktorá popiera holokaust, sa sama stáva časťou zločinu holokaustu.
V tejto kontroverzii sa často prehliada kritická otázka: Čo vlastne predstavuje "popretie holokaustu?"Šesť miliónov?
Mal by byť niekto považovaný za "popierača holokaustu", pretože
neverí - na čom Matas a iní trvajú - že šesť miliónov Židov bolo
počas 2. svetovej vojny zavraždených? Toto číslo bolo citované
Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu počas rokov 1945
- 1946. Uvádza sa: "politika, presadzovaná (nemeckou vládou)
vyústila v zavraždenie šiestich miliónov Židov, z ktorých 4
milióny boli zavraždené vo vyhladzovacích zariadeniach" (2) Ale
ak je tomu tak, potom by niektorí z najprominentnejších
historikov holokaustu mohli byť považovaní za "popieračov".
Profesor Raul Hilberg, autor štandardnej práce "Destruction of
the European Jews" (Skaza európskych Židov), neakceptuje, že
zomrelo 6 miliónov Židov. Ako celkový počet mŕtvych (zo všetkých
príčin) uvádza 5.1 milióna. Gerald Reitlinger, autor práce "The
Final Solution" (Konečné Riešenie), podobne neakceptuje 6
miliónov. Tento autor odhaduje počet židovských mŕtvych na cca
4.6 miliónov, ale pripustil, že ide o odhad, kvôli nedostatku
dôveryhodných informácií.
Ľudské mydlo?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že nacisti
nepoužívali tuk zo Židov na výrobu mydla? Po preskúmaní všetkých
dôkazov (vrátane skutočného kusu mydla, poskytnutého Sovietmi),
Norimberský tribunál vo svojom rozsudku vyhlásil, že "v
niektorých prípadoch existovali pokusy využiť tuk z tiel obetí v
komerčnej výrobe mydla." (3) V roku 1990 však izraelská
oficiálna agentúra pre pamiatku holokaustu Yad Vashem "prepísala
históriu" pripustiac, že tvrdenie o výrobe mydla nebolo pravdivé.
"Historici došli k záveru, že mydlo nebolo vyrábané z ľudského
tuku. Keď také množstvo ľudí popiera, že sa holokaust skutočne
odohral, prečo im dať niečo, čo môžu použiť proti pravde?"
povedal úradník Yad Vashem Shmuel Krakowski. (4)
Konferencia vo Wannsee?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak neakceptuje tvrdenie, že
konferencia nemeckých úradníkov vo Wansnsee v januári 1942 bola
uskutočnená s cieľom zorganizovať alebo koordinovať program
systematického masového vraždenia európskych Židov? Ak je tomu
tak, potom sa izraelský historik Yehuda Bauer musí mýliť - a je
teda "popieračom holokaustu" - pretože nedávno vyhlásil: "Verejnosť
stále dookola opakuje hlúpe tvrdenie, že vo Wannsee sa začalo s
vyhladzovaním Židov." Podľa Bauerovho názoru Wannsee bolo
stretnutím, no ťažko "konferenciou" a "len málo z toho, čo tam
bolo povedané, bolo detailne vykonané." (5)
Politika vyhladzovania?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že neexistoval
žiaden Hitlerov rozkaz na vyhladenie európskych Židov? V istej
dobe by bolo odpoveďou "áno". Historik holokaustu Raul Hilberg
napríklad napísal vo vydaní svojej knihy z roku 1961 (Skaza
európskych Židov), že existovali dva Hitlerove rozkazy na
zničenie európskych Židov: prvý, vydaný na jar 1941, a druhý
krátko potom. Ale Hilberg odstránil zmienku o akomkoľvek takomto
rozkaze z revidovanej, trojzväzkovej edície svojej knihy,
vydanej v roku 1985. (6) Ako poznamenal historik holokaustu
Christopher Browning: (7)
V novom vydaní boli všetky odkazy na Hitlerovo rozhodnutie alebo rozkaz pre "Konečné riešenie" systematicky vymazané. Pochovaná na konci jedinej poznámky pod čiarou stojí osamotený odkaz: "Chronológia a podmienky poukazujú na Hitlerovo rozhodnutie pred koncom leta." V novej edícii neboli učinené žiadne rozhodnutia a neboli vydané žiadne rozkazy.
Nedostatok pádnych dôkazov pre Hitlerov rozkaz o vyhladení prispel ku kontroverzii, ktorá rozdeľuje historikov holokaustu na "intencionalistov" a "funkcionalistov". Prvá skupina tvrdí, že existovala premyslená politika vyhladzovania, nariadená Hitlerom, kým druhá skupina sa pridržiava názoru, že nemecká vojnová politika "konečného riešenia" sa vyvinula na nižších stupňoch ako odpoveď na príslušné podmienky. Ale kritickým bodom v tomto prípade je: napriek získaniu doslova ton nemeckých dokumentov po vojne, nik nemôže ukázať na dokumentárnu evidenciu vojnového rozkazu o vyhladzovaní, plánu či programu. Toto tvrdenie pripustil profesor Hilberg počas svojho svedectva v procese s nemecko-kanadským vydavateľom Ernstom Zündelom v roku 1985. (8)
Osvienčim
Čo vlastne predstavuje "popretie holokaustu"? Tvrdenie, že
väčšina osvienčimských väzňov zomrela na choroby a nie kvôli
systematickému vyhladzovaniu v plynových komorách by iste bolo
"popretím". Ale možno nie. Židovský historik Arno J. Mayer,
profesor princetonskej univerzity, napísal vo svojej štúdii z
roku 1988 "Why Did the Heavens Not Darken?: The "Final Solution"
in History" (Prečo nestmavli nebesá?: "Konečné riešenie" v
histórii): ... From 1942 do roku 1945, určite v Osvienčime, ale
pravdepodobne všade, viac Židov zomrelo z takzvaných
"prirodzených" príčin než z príčin "neprirodzených"." (9)
Dokonca i odhady počtov ľudí, ktorí zomreli v Osvienčime -
údajne hlavnom vyhladzovacom centre - nie sú viac jasne určené.
Na povojnovom Norimberskom tribunáli Spojenci obvinili Nemcov z
vyhladenie štyroch miliónov ľudí v Osvienčime (10). Do roku 1990
uvádzala tabuľa na pamätníku v Osvienčime: "Štyri milióny ľudí
tu v rokoch 1940 až 1945 trpelo a zomrelo rukami nacistických
vrahov". (11). Počas svojej návštevy tábora v roku 1979 pápež
Ján Pavol II stál pred týmto pamätníkom a požehnal štyrom
miliónom obetí. Je "popretím holokaustu" spochybnenie týchto
štyroch miliónov? Dnes nie. V júli 1990 poľské štátne múzeum v
Osvienčime, spolu s izraelským centrom holokaustu Yad Vashem
usúdili, že počet 4 milióny je hrubým nadhodnotením, a odkazy na
tento počet boli následne z osvienčimského pamätníka odstránené.
Izraelskí a poľskí úradníci oznámili hypotetický revidovaný
počet cca 1.1 milióna mŕtvych v Osvienčime (12). V roku 1993
francúzsky výskumník holokaustu Jean-Claude Pressac vo veľmi
diskutovanej knihe o Osvienčime odhadol, že celkovo v tábore
počas vojny zomrelo cca 775 tisíc ľudí. (13) Profesor Mayer
uznáva, že otázka, koľko ľudí skutočne zomrelo v Osvienčime,
ostáva otvorená. Vo svojej spomínanej knihe "Why Did the Heavens
Not Darken?" napísal (s. 366):
... Mnoho otázok ostáva otvorených... Koľko tiel bolo v Osvienčime spálených? Koľko ľudí tam zomrelo? Aká bol národný, náboženský a etnický rozklad v tomto spoločenstve obetí? Koľko z nich bolo odsúdených na smrť "prirodzenou" smrťou a koľko z nich bolo zámerne zavraždených? A aký bol podiel Židov medzi chladnokrvne zavraždenými, medzi tými splynovanými? Na tieto otázky nemáme v tejto dobe odpovede.
Plynové komory
Čo tak popieranie existencie vyhladzovacích "plynových komôr"?
Taktiež tu Mayer podáva prekvapivé tvrdenie (na strane 362
svojej knihy): "Zdroje pre štúdium plynových komôr sú zriedkavé
a nedôveryhodné." Aj keď Mayer verí, že takéto komory v
Osvienčime existovali, poukazuje na to, že
väčšina z toho, čo je známe, je založené na vyhláseniach nacistických úradníkov a katov na povojnových tribunáloch a na spomienkach prežijúcich a svedkov. Toto svedectvo musí byť starostlivo skúmané, pretože môže byť ovplyvnené zložitými subjektívnymi faktormi.
Hössovo svedectvo
Tohoto jedným príkladom by mohlo byť svedectvo Rudolfa Hössa,
dôstojníka SS, ktorý slúžil ako veliteľ v Osvienčime. Vo svojom
rozsudku Norimberský vojnový tribunál citoval dlhú časť zo
svojho svedectva na podporu svojich nálezov vyhladzovania. (14)
Dnes je dobre známe, že Hössovo kritické svedectvo, ako aj jeho
tzv. "priznanie" (ktoré bolo taktiež citované Norimberským
tribunálom), nie sú len falošné, ale boli získané bitím bývalého
veliteľa skoro na smrť. (15). Hössova žena a deti boli taktiež
zastrašované smrťou a deportáciou na Sibír. Vo svojom vyhlásení
- ktoré by dnes nebolo prijateľné v žiadnej americkej súdnej
sieni - Höss vypovedal o existencii vyhladzovacieho tábora,
nazvaného "Wolzek". V skutočnosti žiaden takýto tábor
neexistoval. Ďalej tvrdil, že počas doby, keď pôsobil ako
veliteľ Osvienčimu, 2.5 milióna ľudí bolo vyhladených, a ďalších
500 tisíc zomrelo na choroby. (16) Dnes žiaden uznávaný historik
neuznáva tieto počty. Höss si zrejme želal povedať hocičo,
podpísať a urobiť čokoľvek, aby zastavil mučenie, a aby sa
pokúsil zachrániť seba i svoju rodinu.
Súdnoznalecké skúmania
Vo svojej knihe z roku 1988 profesor Mayer požaduje "vykopávky
na miestach vraždenia a v ich bezprostrednom okolí" na lepšie
poznanie o plynových komorách. V skutočnosti sa takéto skúmania
uskutočili.
Prvé skúmanie sa uskutočnilo v roku 1988 americkým konzultantom
pre popravčie zariadenia, Fredom A. Leuchterom, Jr. Tento
vykonal súdnoznalecké skúmanie priamo na mieste údajných
plynových komôr. Po starostlivom skúmaní údajných vražedných
zariadení Leuchter usúdil, že tieto miesta neboli používané - a
nemohli byť používané - ako vražedné plynové komory. Ba čo viac,
analýza vzoriek, zozbieraných Leuchterom zo stien a podláh
údajných plynových komôr nepreukázala žiadne, resp. len
minimálne stopy kyanidu, aktívnej zložky Zyklonu B, pesticídu,
údajne používaného na vraždenie Židov v Osvienčime. (17)
Tajné súdnoznalecké skúmanie (a následná správa) z poverenia
osvienčimského štátneho múzea, vykonaného Inštitútom pre
súdnoznalecký výskum v Krakowe potvrdilo Leuchterove nálezy, že
na miestach údajných plynových komôr sa dali nájsť minimálne
alebo žiadne stopy kyanidu. (18) Význam týchto zistení je
evidentný, keď sa výsledky súdnoznaleckých skúmaní údajných
vražedných plynových komôr porovnali s výsledkami skúmania
osvienčimských dezinfekčných zariadení, kde sa Zyklon B používal
na dezinfekciu matracov a šiat. Kým na miestach údajných
plynových komôr sa dali nájsť len minimálne alebo žiadne stopy
kyanidu, na stenách a podlahe táborových dezinfekčných komôr sa
našli masívne stopy kyanidu.
Ďalšiu súdnoznaleckú štúdiu vykonal nemecký chemik Germar
Rudolf. Na základe svojho skúmania na mieste tábora a analýzy
vzoriek, certifikovaný chemik a kandidát na doktora zhrnul: "Z
chemicko-technických dôvodov sa údajné masové plynovania
kyselinou kyanovodíkovou v plynových komorách nemohli
uskutočniť...Údajné zariadenia pre masové vraždenie v Osvienčime
a Birkenau neboli pre tento zámer vhodné..." (19)
Nakoniec existuje štúdia rakúskeho strojného inžiniera Waltera
Lüftla, uznávaného experta v početných súdnych prípadoch, a
bývalého prezidenta rakúskej profesionálnej asociácie strojných
inžinierov. Vo svojej správe v roku 1992 nazval údajné masové
vyhladzovanie Židov v plynových komorách "technicky nemožným".
(20)
Zdiskreditovaná
perspektíva
Čo teda predstavuje "popretie holokaustu"? Tí, ktorí obhajujú
kriminálne postihy "popieračov holokaustu" zrejme stále žijú v
svete z roku 1946, kedy Spojenci na Norimberskom tribunáli
predniesli svoj verdikt. Ale nálezy Tribunálu nemôžu byť viac
pokladané za platné. Pretože spočívali na tak nedôveryhodných
dôkazoch ako je Hössovo svedectvo, niektoré z jeho
najkritickejších nálezov sú dnes zdiskreditované. Kvôli svojim
vlastným zámerom sa mocné záujmové skupiny zúfalo snažia udržať
podstatnú diskusiu o holokauste ako tabu. Jedným zo spôsobov,
ako tak učiniť, je zámerne označovať revizionistických učencov
ako "popieračov". Ale pravda nemôže byť potláčaná naveky.
Existuje veľmi reálna a rastúca kontroverzia týkajúca sa toho,
čo sa skutočne prihodilo európskym Židom počas 2. svetovej vojny.
Nech je táto otázka zodpovedaná rovnako ako všetky veľké
historické kontroverzie: prostredníctvom slobodného výskumu a
otvorenej diskusie v našich magazínoch, novinách a školských
triedach.
Poznámky
