Tribunál nebude vyžadovať dôkazy pre známe skutočnosti, ale bude ich brať úradne na vedomie. (Článok 21 - Statutes of the International Military Tribunal)
Nikto, dokonca ani jednotlivci,
ktorí hľadia na Tretiu Ríšu s nostalgiou, nepopiera existenciu
koncentračných táborov za Hitlera. Každý taktiež uznáva, že určité
tábory boli vybavené kremačnými pecami: namiesto pochovávania boli
mŕtvoly spaľované. Opakovaný výskyt epidémií činil kremáciu
nevyhnutnou, predovšetkým u tých, ktorí zomreli na týfus (viď fotky
masových hrobov v Bergen-Belsen etc.). Čo mnohí francúzski, britskí,
americkí a nemeckí autori spochybňujú, je existencia "vyhladzovacích
táborov". Toto označenie používajú historiografi ako odkaz na
tábory, ktoré boli údajne vybavené "plynovými komorami". Tieto
"plynové komory" boli odlišné od amerických plynových komôr v tom,
že boli používané na zabíjanie stoviek mužov, žien a detí naraz.
Pretože obete boli zvolené kvôli ich rase alebo náboženstvu, tento
čin sa označuje ako "genocída". Jed, používaný v tejto "genocíde"
bol údajne Zyklon B (pesticíd, založený na kyseline pruskej, t. j.
kyanovodíkovej)
Tí, ktorí spochybňujú tvrdenie o "genocíde" a existenciu "plynových
komôr", sú nazývaní revizionistami. Ich argument je približne
takýto:
Pre oba tieto problémy ("genocída" a "plynové komory") postačuje aplikácia zvyčajných metód historického kriticizmu, aby sme videli, že v tomto prípade je človek konfrontovaný dvoma mýtmi, ktoré sú neoddeliteľné. Zločinné zámery, ktoré sú pripisované Hitlerovi neboli nikdy dokázané. Pokiaľ ide o zbraň v tomto zločine, nikto ju v skutočnosti nevidel. Ide tu o konfrontáciu mimoriadne úspešnou kampaňou vojnovej a nenávistnej propagandy. História je plná podvodov tohoto druhu, počnúc s náboženskými rozprávkami o čarodejníctve. Čo odlišuje našu dobu od predošlých epoch je hrozivá sila médií a propaganda ad nauseam, ktorá slúži tomu, čo musí byť nazvané "podvodom dvadsiateho storočia". Nech sa má na pozore ten, kto po (viac) ako 30 rokoch príde k myšlienke odhaliť tento podvod. Bude vzdelávaný v závislosti od situácie prostredníctvom väzenia, pokút, útokov a urážok. Jeho kariéra bude zničená alebo ohrozená. Bude označovaný za nacistu. Jeho tézy budú buď ignorované, alebo prekrútené. Žiadna krajina nebude proti nemu nemilosrdnejšia než Nemecko (1)
Dnes však je toto mlčanie
prelomené mužmi, ktorí sa odvážili zodpovedne napísať, že Hitlerove
"plynové komory" (vrátane komôr v Osvienčime a Majdanku) sú iba
historickou lžou. To je veľký prokrok.
Ale aké urážky a skreslenia si dovolil exterminacionistický historik
ako Georges Wellers osobne, keď po viac ako 10 rokoch od smrti Paula
Rassiniera sa rozhodol odhaliť zanedbateľnú časť argumentov tohoto
bývalého väzňa koncentračného tábora, ktorý mal odvahu odhaliť lož o
"plynových komorách" vo svojich prácach! Najlepším spôsobom, ako sa
historik môže sám informovať o skutočných tvrdeniach učeníkov Paula
Rassiniera je odkázať na prácu amerického profesora Dr. Arthura R.
Butza s názvom "The Hoax of the Twentieth Century" (Podvod
dvadsiateho storočia)(2) Pokiaľ ide o mňa, dovolím si učiniť zopár
pozorovaní špecificky pre historikov, zameraných na seriózny výskum.
Upriamim ich pozornosť na paradox. Aj keď sú "plynové komory" - v
pohľade oficiálnych historikov - ústrednou zložkou obrazu
nacistického systému koncentračných táborov (a ďalej, ako dôkaz pre
úplne zvrátený a diabolský charakter nemeckých koncentračných
táborov v porovnaní so všetkými predchádzajúcimi a neskoršími
koncentračnými tábormi by malo byť dôkladne ukázané, ako nacisti
vynašli, skonštruovali a prevádzkovali tieto obávané ľudské
bitúnky), človek musí byť úplne udivený, že v impozantnej
bibliografii literatúry o koncentračných táboroch nejestvuje jediná
kniha, jediná brožúra, jediný článok ohľadom samotných "plynových
komôr". Človek nesmie byť zavádzaný niektorými veľmi sľubnými
titulmi, skôr sa musí presvedčiť o obsahu týchto diel sám. Za
"oficiálne historické dielo" považujem tie publikácie, ktoré o
koncentračných táboroch vydali inštitúcie alebo nadácie, ktoré sú
čiastočne alebo celkovo financované z verejných zdrojov, ako napr.
vo Francúzsku Comité d'Histoire de la Deuxieme Guerre Mondiale a
Centre de Documentation Juive Contemporaire, a v Nemecku (Mníchov)
Institut für Zeitgeschichte. Človek musí čakať až do strany 541 tézy
Olgy Wormser-Migotovej o systéme nacistických koncentračných
táborov, predtým, ako sa dostane k pasáži o "plynových komorách".
Pre čitateľa sa tam však nachádzajú tri ďalšie prekvapenia:
1. Kritická pasáž predstavuje
len tri strany.
2. Nesie názov: "Problém plynových komôr".
3. "Problém" pozostáva z pokusu určiť, či "plynové komory" v
Ravensbrücku (Nemecko) a Mauthausene (Rakúsko) skutočne existovali,
autor prichádza k záveru, že nejestvovali, avšak neskúma tu
"problém" "plynových komôr" v Osvienčime či v ďalších táboroch,
pravdepodobne kvôli tomu, že v jej mysli nepredstavujú "problém".
(na strane 157 jej knihy tvrdí, že Auschwitz I nemal plynovú
komoru).
V tomto bode čitateľ chce pravdepodobne vedieť, prečo analýza, ktorá hovorí, že "plynové komory" v určitých táboroch neexistovali, náhle nepokračuje, ak sa spomenie, napríklad, Osvienčim. Prečo, na jednej strane, je kritický duch prebudený, a potom, na strane druhej, je mu umožnené padnúť do letargie? Po tom všetkom, pokiaľ ide o "plynovú komoru" v Ravensbrücku, máme množstvo bodov "dôkazov" a "nepopierateľných svedectiev očitých svedkov", počnúc s opakovanými a rozsiahlymi svedectvami Marie-Claude Vaillant-Couturier či Germaine Tilliona. Stáva sa to ešte lepším. Niekoľko rokov po vojne, pred britskými a francúzskymi súdmi, predstavitelia tábora Ravensbrück (Suhren, Schwarzhuber a Treite) opakovanie dosvedčili existenciu "plynovej komory" vo svojom tábore, dokonca vágne opíšuc jej fungovanie. Nakoniec tí, ktorí nespáchali samovraždu, boli kvôli tejto údajnej "plynovej komore" popravení. Rovnaké "priznania" učinili pred svojou smrťou Ziereis pre Mauthausen (Rakúsko) a Kramer pre Struthof-Natzweiler (Alsasko). Dnes môže človek vidieť údajnú "plynovú komoru" v Struthof-Natzweiler a na rovnakom mieste taktiež prečítať Kramerovo neuveriteľné "priznanie". Táto "plynová komora", ktorá je navrhnutá ako "historický monument" je úplný podvod. Postačí najmenšia kritika, aby človeka presvedčila, že plynovanie v tejto malej miestnosti, bez zapečatenia, by bola katastrofou pre popravcu i pre ľudí v miestnosti. Aby bola táto "plynová komora" (garantovaná "pôvodné podmienky") uveriteľná, niekto šiel až tak ďaleko, že dlátom neohrabane prerazil dieru do tenkej steny, prelomiac tak štyri kachličky. Diera bola tak navrhnutá, aby Josef Kramer mohol cez ňu sypať záhadné "soli" (o ktorých sa ďalej nezmieňuje, a ktoré - zmiešané s vodou - zabíjali do jednej minúty!). Ako by soli a voda mohli vyrobiť takýto plyn? Ako Kramer zabránil plynu vychádzať naspäť cez dieru? Ako mohol pozorovať svoje obete cez dieru, ktorá mu umožnila vidieť maximálne polovicu miestnosti? Ako vetral miestnosť pred otvorením dverí, vyrobených z nahrubo otesaného dreva? Musí sa človek azda spýtať strojárskej firmy v Saint-Michel sur-Meurthe (Vosges), ktorá po vojne zmenila toto miesto,ktoré je dnes prezentované návštevníkom v "pôvodných podmienkach"? Dokonca dlho po skončení vojny preláti, univerzitní profesori a niektorí obyčajní občania podávali očité opisy, týkajúce sa hroznej reality "plynových komôr" Buchenwaldu a Dachau. S ohľadom na Buchenwald, "plynová komora" postupne mizla z myslí ľudí, ktorí predtým tvrdili, že v tomto tábore jedna existovala.
Dachau
S ohľadom k Dachau je situácia odlišná. Potom, čo bolo pevne
stanovené napr. jeho Eminenciou biskupom Piguetom, biskupom z
Clermont-Ferrand, že "plynová komora" bola predovšetkým užitočná na
plynovanie poľských kňazov,(3) nakoniec prešlo nasledujúce oficiálne
vyhlásenie: Táto plynová komora, ktorej výstavba začala v roku 1942,
nebola stále dokončená v roku 1945, kedy bol tábor oslobodený. Nikto
v nej nemohol byť splynovaný. Malá miestnosť, o ktorej sa
návštevníkom tvrdí, že ide o "plynovú komoru", je v skutočnosti
úplne neškodná, a kým existujú rôzne druhy konštrukčných plánov pre
"Baracke X" (kematórium), človek nemôže určit, na akom základe alebo
technickom vysvetlení môže niekto tvrdiť, že táto štruktúra je
"nedokončenou plynovou komorou". Broszat Žiaden oficiálny historický
inštitút neprispel viac k tvorbe uveriteľného mýtu o "plynových
komorách" než Institut für Zeitgeschichte v Mníchove. Od roku 1972
bol jeho riaditeľom Dr. Martin Broszat. Ako člen tohto inštitútu od
roku 1955 sa Dr. Broszat preslávil svojou (čiastočnou!) publikáciou
z roku 1958 o priznaniach, ktoré údajne napísal Rudolf Höss (bývalý
veliteľ Osvienčimu) v komunistickom väzení predtým, ako bol obesený.
Avšak 19. augusta 1960 historik musel povedať svojim užasnutým
krajanom, že v celej Starej Ríši (Nemecko v hraniciach z roku 1937)
neboli nikdy prevádzané žiadne masové plynovania, tie sa konali iba
na vybraných miestach, predovšetkým v okupovanom Poľsku, vrátane
Osvienčimu a Birkenau, no nie v Majdanku. Táto úžasná správa bola
podaná v jednoduchom liste editorovi, ktorý bol publikovaný v
týždenníku Die Zeit (19. august 1960, str. 16). Názov tohto článku
bol dosť zavádzajúci a reštriktívny: Keine Vergasung in Dachau
(Žiadne plynovanie v Dachau) namiesto Keine Massenvergasung im
Altreich (Žiadne masové plynovanie v Starej Ríši).(4) Na podporu
svojho tvrdenia dr. Broszat neposkytol ani najmenší dôkaz. Dnes
(rozumej rok 1978), osemnásť rokov po svojom liste, ani on, ani
žiaden z jeho kolegov neposkytol najmenšie vysvetlenie pre toto
ubezpečenie. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa:
1. Ako dr. Broszat vie, že
"plynové komory" v Starej Ríši boli podvodom?
2. Ako vie, že "plynové komory" v Poľsku sú skutočné?
3. Prečo "dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá" ohľadom
koncentračných táborov na Západe náhle nemajú žiadnu hodnotu, kým
"dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá", týkajúce sa táborov v Poľsku
sú stále pravdivé?
Akoby v tichom súhlase, žiaden uznávaný historik nevyslovil tieto otázky. Ako často "história histórie" spočívala na tvrdení jediného historika? (5)
Nemecké tábory v okupovanom
Poľsku
Preskúmajme teraz "plynové komory" v Poľsku. Pre dôkaz, že "plynové
komory" v Belzeku alebo Treblinke skutočne existovali, človek sa
musí oprieť v základe o tvrdenie Kurta Gernsteina. Tento dokument
člena SS, ktorý údajne spáchal samovraždu v roku 1945 vo väzení
Cherche-Midi v Paríži, oplýva toľkými absurditami, že v očiach
historikov je už dlhý čas zdiskreditovaný. (6) Ba čo viac, toto
vyhlásenie nebolo nikdy zverejnené, dokonca ani v dokumentoch
Norimberského tribunálu, s výnimkou neobvyklej formy (s kráteniami,
falzifikáciami a prepismi). Skutočný dokument nebol nikdy dostupný s
jeho absurdnými dodatkami. Ohľadom Majdanku je návšteva skutočného
miesta úplne zbytočná. Je oveľa presvedčivejšia než návšteva
Struthof-Natzweiler, ak je to možné. O tejto otázke budem publikovať
ďalšie informácie. S ohľadom na Osvienčim a Birkenau, človek sa musí
v základe opierať na "Pamäti" Rudolfa Hössa, ktoré boli pripravené
pod dohľadom jeho poľských väzniteľov. Na skutočnom mieste človek
nájde iba "zrekonštruovanú" miestnosť (Osvienčim I) a ruiny
(Osvienčim II alebo Birkenau). Poprava plynom nemá nič do činenia so
samovražedným alebo náhodným zadusením. V prípade popravy nesmie byť
popravca a jeho tím vystavený najmenšiemu nebezpečenstvu. Pre svoje
popravy Američania používajú kyselinu kyanovodíkovú komplikovaným
spôsobom, a iba v malej, hermeticky uzavretej komore. Po čine je
plyn vysatý z komory a neutralizovaný. Z tohoto dôvodu sa človek
musí opýtať, ako napríklad v prípade Osvienčimu II (Birkenau) môže
niekto priviesť 2000 ľudí do miestnosti, merajúcej 210 metrov
štvorcových, a potom bezprostredne po smrti obetí umožniť pracovnej
skupine bez plynových masiek vstup do miestnosti, aby odstránili
telá, ktoré boli úplne nasiaknuté kyanidom. Dva dokumenty (8) z
nemeckých priemyselných archívov, ktoré boli registrované Američanmi
v Norimbergu nám hovoria, že Zyklon B má silnú tendenciu priľnúť k
povrchu a nemôže byť odstránený z obyčajnej miestnosti silným
ventilátorom, ale iba prirodzeným vetraním po dobu skoro 24 hodín.
Ďalšie dokumenty sa dajú nájsť len v archívoch osvienčimského múzea,
ktoré neboli nikdy opísané, ake ktoré ukazujú, že táto miestnosť s
rozlohou 210 metrov štvorcových, ktorá je dnes v dezolátnom stave,
bola iba veľmi jednoduchou márnicou, ktorá (aby bola chránená pred
teplom), bola umiestnená v podzemí, a ktorá mala iba jedny dvere,
ktoré slúžili pre vstup i výstup. (9) Ohľadom osvienčimských
krematórií, ako všeobecne pre celý tábor, aj tu existuje množstvo
dokumentov a faktúr pre posledný fenig. Avšak pokiaľ ide o "plynové
komory", neexistuje žiaden kontrakt pre stavbu, dokonca ani štúdia,
ani objednávka materiálov, ani plán, ani faktúra, dokonca ani
fotografia. Na stovkách procesov nebolo nič z toho poskytnuté.
Christophersen
"Bol som v Osvienčime a môžem vás ubezpečiť, že tam nebola žiadna
"plynová komora"." Iba zriedkavo človek začuje svedkov obhajoby s
dostatkom odvahy preniesť toto vyhlásenie, keďže sú na súdoch
prenasledovaní. (10) Ešte stále dnes každý v Nemecku berie na seba
riziko, že ak podá očité svedectvo v prospech Thiesa Christophersena
(autora Osvienčimskej lži), bude potrestaný za "hanobenie pamiatky
zosnulých." (11) Bezprostredne po vojne Nemci, Medzinárodný Červený
Kríž a Vatikán (ktorý bol inak expertom na všetko, čo sa v Poľsku
odohralo), ako aj mnohí ďalší, zmätene vyhlásili: ""Plynové komory"
- nevieme o nich nič!" Áno, ale opýtal by som sa takto: "Môže niekto
vedieť niečo o tom, čo sa vôbec nestalo?" Neexistovala jediná
"plynová komora" ani v jednom nemeckom koncentračnom tábore, to je
pravda. Neexistencia "plynových komôr" by mala byť vítanou správou,
skrytie tejto správy v budúcnosti by bolo nespravodlivosťou. Tak,
ako neexistuje útok na náboženstvo, ak niekto nazýva "Fatimu"
podvodom, oznámenie, že "plynové komory" sú historickou lžou, nie je
útokom na prežijúcich koncentračné tábory. Človek si len vykonáva
povinnosť hovoriť pravdu.
Závery
Po 30 rokoch výskumu došli revizionistickí autori k nasledujúcim
záverom:
1. Hitlerove "plynové komory"
nikdy neexistovali.
2. "Genocída" (alebo "pokus o genocídu") Židov sa nikdy neodohrala.
Inými slovami: Hitler nikdy nevydal rozkaz alebo povolenie, aby bol
niekto zabitý kvôli rase alebo náboženstvu.
3. Údajné "plynové komory" a údajná "genocída" sú jednou a tou istou
lžou.
4. Táto lož, ktorá je z veľkej časti sionistického pôvodu, umožnila
enormný politický a finančný podvod, z ktorého najväčší úžitok má
štát Izrael.
5. Hlavnými obeťami tohto podvodu je nemecký ľud (no nie nemeckí
vládcovia) a celý palestínsky ľud.
6. Enormná moc oficiálnych informačných služieb mala efekt na
zabezpečenie úspechu lži a cenzúre slobody vyjadrovania tých, ktorí
odsúdili túto lož.
7. Účastníci v tejto lži vedia, že ich dni sú spočítané. Skresľujú
zámer a povahu revizionistického výskumu. "Vzkriesením nacizmu"
alebo "falzifikáciou histórie" nazývajú to, čo je iba hlbokým a
oprávnaným záujmom o historickú pravdu..
Dodatok
Dve publikácie a oficiálna intervencia autora:
1. List do Historama, Paríž,
november 1975, strana 10, ohľadom označenia "N. N.". Pôvodne tieto
iniciály nikdy neznamenalio Nacht und Nebel (Noc a hmla), ale Nomen
nescio (anonym). V praxi to znamenalo, že určitým väzňom nebolo
umožnené prijímať alebo posielať poštu.
2. Časti listu do Historia, Paríž, august 1977, strana 132: "Podvod
genocídy".
3. 29. januára 1978 na Colloque National de Lyon sur Eglises et
Chrétiens de France dans la Deuxieme Guerre Mondiale (Národné
zhromaždenie v Lyone o cirkvách a kresťanoch Francúzska počas 2.
svetovej vojny), intervencia, týkajúca sa podvodu s "plynovými
komorami". (viď Rivarol, Paríž, 16. februára 1978, strana 5).
Poznámky
1. Ohľadom veľkého počtu útočných článkov, existuje štúdia Hermanna
Langbeina, ktorá sa objavila v Le Monde Juif (Židovský Svet),
apríl/jún 1975 pod názvom "Coup d'oeil sur la littérature
néo-nazie," ("Pohľad na neonacistickú literatúru"), str. 8-20.
Hermann Langbein bol väzňom v Osvienčime. Svedčil v mnohých
procesoch. V kruhoch bývalých väzňov koncentračných táborov zastáva
dôležitú pozíciu. Jedna z jeho najnovších prác je nazvaná "Hommes et
Femmes a Auschwitz (Muži a ženy Osvienčimu), Paríž, Fayard, 1975,
VIII-529 strán (preložené z Menschen in Auschwitz, Viedeň 1974). Ani
jedna z 30 strán, ani jedna z 268 sekcií tejto knihy nie je venovaná
"plynovým komorám"! Človek viac menej stále nachádza vyjadrenia ako
"selekcia do plynových komôr" etc. Existuje taktiež štúdia Georgesa
Wellersa, ktorá sa objavila v Le Monde Juif, apríl/jún 1977 pod
názvom "La 'Solution Finale', de la question juive et la mythomanie
néo-nazie" ("Konečné riešenie" a neonacistická mýtománia), str.
41-84. Existuje taktiež štúdia Ino Arndta a Wolfganga Schefflera v
Viertelsjahreshefte für Zeitgeschichte, čo je publikácia Inštútu pre
súčasnú históriu v Mníchove. Riaditeľom Inštitútu je Dr. Martin
Broszat. Táto štúdia bola publikovaná vo vydaní z apríla 1976.
Názov: "Organisierter Massenmord an Juden in NS-Vernichtungslagern"
(Organizované masové vraždenie Židov v nacistických vyhladzovacích
táboroch), str. 105-135.
2. The Hoax of the Twentieth Century, Newport Beach, CA: Institute
for Historical Review, 1979.
3. Prison et Déportation (Väzenie a deportácia). Paríž: Spes; 1947;
s. 77.
4. Faksimile Broszatovho listu je reprodukované (spolu s anglickým
prekladom) v The Journal of Historical Review, máj/jún 1993, s 12.
5. Slávny Simon Wiesenthal taktiež pripustil, že "na nemeckom území
neboli žiadne vyhladzovacie tábory", v liste editorovi publikácie
Books and Bookmen, str. 5, apríl 1975. Aj keď neskôr v liste z 12.
mája 1986 profesorovi Johnovi Georgeovi z Central State University v
Edmonde, Oklahoma, napísal, že "nikdy nemohol povedať niečo také",
Wiesenthal potvrdil svoje skoršie vyhlásenie v liste editorovi,
uverejnenom na strane 14 európskeho vydania Stars and Stripes z 24.
januára 1993. Faksimile tohto listu je reprodukované v The Journal
for Historical Review, máj/jún 1993, str. 10.
6. Viď názor, vyjadrený súdnym patológom, ako je podaný
exterminacionistom Pierre Joffroyom v knihe o Kurtovi Gernsteinovi
L'Espion de Dieu/La Passion de Kurt Gerstein (Boží špión / Vášeň
Kurta Gernsteina), Paríž, Grasset, 1969, str. 262.
7. Kommandant in Auschwitz/Autobiographische Aufzeichnungen (Veliteľ
Osvienčimu / Autobiografické pamäti) Rudolf Höss, Stuttgart,
Deutsche Verlags-Anstalt,1958,184 strán; úvod a komentár Dr. Martin
Broszat. Ohľadom "plynovania", viď strany 126 a 166. Vstup pracovnej
skupiny do "plynovej komory" sa mal odohrať "sofort"
(bezprostredne), ako je uvedené na strane 166.
8. Tieto dva obsiahle, veľmi dôležité dokumenty zrejme neboli
použité v procesoch s Gerhardom Petersom, bývalým riaditeľom
Degesch. Boli registrované ako dokumenty NI-9098 a NI-9912.
Nezvratne redukujú na nulu Hössovo "očité svedectvo" ohľadom
"plynových komôr".
9. Fotografie Neg. 6228 a nasledujúce.
10. Napríklad prípad Wilhelma Stäglicha. Viď Stäglich v Index
Nominum Butzovej knihy (op. cit.).
11. Die Auschwitz-Lüge (Osvienčimská lož), Kritik #23 (2341
Kälberhagen, Post Mohrkirch, West Germany), 1974. Tento booklet bol
nasledovaný prácou Der Auschwitz-Betrug/Das Echo auf die
Auschwitz-Lüge (Osvienčimský podvod / Echo Osvienčimskej lži).
