Viac než 40 rokov naháňal Simon Wiesenthal stovky "nacistických zločincov" zo svojho viedenského "Židovského dokumentačného centra". Za svoju prácu ako najznámejšieho svetového "lovca nacistov" bol ocenený niekoľkými čestnými doktorátmi a množstvom vyznamenaní, vrátane nemeckého najvyššieho ocenenia. Na oficiálnej slávnosti v Bielom dome v auguste 1980 ho prezident Carter so slzami v očiach vyznamenal zvláštnou zlatou medailou, udelenou Kongresom USA. Prezident Reagan ho v novembri 1988 vyzdvihoval ako jedného zo "skutočných hrdinov" 20. storočia.
Táto žijúca legenda bola v určitých náznakoch zobrazená dnes už zosnulým Laurence Olivierom vo fantasy filme z roku 1978 "Chlapci z Brazílie" a Benom Kingsleym v televíznom filme HBO "Vrahovia medzi nami: Príbeh Simona Wiesenthala" z roku 1989. Jeho meno nesie jedna z najprominentnejších organizácií na pamiatku holokaustu - The Simon Wiesenthal Center of Los Angeles.
Wiesenthalova povesť ako morálnej autority je nezaslúžená. Muž, ktorého The Washington Post nazval "Mstiacim sa anjelom holokaustu", má málo známy, ale zato dobre zdokumentovaný záznam bezohľadnej neúcty voči pravde. Wiesenthal klamal vo svojich vojnových skúsenostiach, prikrášľoval svoje povojnové úspechy "lovca nacistov" a rozširoval podlé klamstvá o údajných nemeckých zverstvách

Rôzne verzie
Szymon (Simon) Wiesenthal sa narodil 31. decembra 1908 v Buczacz, meste v haličskej provincii (dnešnej Ukrajine), na vtedajšom okraji Rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho otec bol prosperujúcim obchodníkom s cukrom.
Napriek všetkému, čo o ňom bolo napísané, to, čo Wiesenthal robil počas vojnových rokov v nemeckej okupácii, zostáva nejasné. V troch rôznych výpovediach podal konfliktné verzie svojich vojnových aktivít. Prvé svedectvo bolo pod prísahou počas dvojdňového vyšetrovania v máji 1948, ktoré vykonala oficiálna norimberská komisia USA pre vojnové zločiny.
Druhá verzia je zhrnutím jeho života, ktoré bolo časťou "Aplikácie pre pomoc" Medzinárodnej komisii pre utečencov  z januára 1949 ( a tretia verzia bola podaná v jeho autobiografii "Vrahovia medzi nami", prvýkrát publikovanej v roku 1967.

Sovietsky inžinier alebo továrenský mechanik?
Pri svojom vypočúvaní v roku 1948 Wiesenthal vyhlásil, že "v rokoch 1939 až 1941" bol "hlavným sovietskym inžinierom, pracujúcim vo Ľvove a Odesse"(5) Zhodne s týmto uviedol vo svojom vyhlásení z roku 1949 že od decembra 1939 až do apríla 1940 pracoval ako architekt pri čiernomorskom prístave v Odesse. Ale podľa jeho autobiografie strávil obdobie medzi polovicou septembra 1939 až júnom 1941 v Sovietmi ovládanom Ľvove, kde pracoval ako "mechanik v továrni na posteľné pružiny"(6)

'Relatívna sloboda'
Po prevzatí kontroly nad Haličom Nemcami v júni 1941 bol Wiesenthal načas internovaný v koncentračnom tábore Janowska, blízko Ľvova, odkiaľ bol presunutý o niekoľko mesiacov neskôr do tábora, spojeného s opravárenskými prácami na Ostbahn (OAW) v Ľvove. Wiesenthal vo svojej autobiografii uviedol, že tam pracoval ako "technik a projektant", že sa s ním viac-menej zaobchádzalo dobre, a že jeho priamy nadriadený, ktorý bol "tajne antifašista", mu dokonca dovolil vlastniť dve pištole. Wiesenthal mal svoju vlastnú kanceláriu v "malej drevenej búde" a tešil sa "relatívnej slobode a bolo mu umožnené vychádzať za drôty".(7)

Partizán?
Ďalšia časť Wiesenthalovho života - od októbra 1943 do júna 1944 - je najtemnejšia a jeho verzie tohto obdobia sú protichodné. Počas svojho vypočúvania v roku 1948 Wiesenthal uviedol, že utiekol z tábora Janowska a pridal sa k "partizánskej skupine, ktorá operovala v oblasti Tarnopol-Kamenopodolsk".(8) Wiesenthal uviedol: "Bol som partizánom od 6. októbra 1943 až do polovice februára 1944", a vyhlásil, že jeho jednotka bojovala proti ukrajinským silám - divízii SS Galizien a nezávislej UPA (Ukrajinskaja Pivstanča Armija, tzv. banderovci - pozn. prekladateľa).(9)
Wiesenthal uviedol, že získal hodnosť poručíka a potom majora, a bol zodpovedný za budovanie bunkrov a zákopov. Aj keď to výslovne neuviedol, naznačil, že táto (údajná) partizánska jednotka bola časťou Armii Ludowej, poľskej komunistickej bojovej zložky, založenej a kontrolovanej Sovietmi. (10)
Uviedol, že spolu s ďalšími partizánmi prenikol vo februári 1944 do Ľvova, kde boli "ukrytí priateľmi zo skupiny Armie Ludowej". 13. júna 1944 bola jeho skupina zajatá nemeckou tajnou poľnou políciou (aj keď židovskí partizáni, prichytení v úkrytoch boli často strieľaní na mieste, Wiesenthal uvádza, že bol nejakým spôsobom ušetrený). Skoro podobnú verziu Wiesenthal podáva vo svojom vyhlásení z roku 1949. Uviedol, že na začiatku októbra 1943 unikol z internácie a potom "bojoval proti Nemcom ako partizán v lese" 8 mesiacov - od 2. októbra 1943 do marca 1944. Potom bol "v úkryte" vo Ľvove od marca do júna 1944.
Wiesenthal rozpráva vo svojej autobiografii z roku 1967 úplne iný príbeh. Udáva, že po úteku z OAW 2. októbra 1943 žil v úkryte v domoch rôznych priateľov do 13. júna 1944, keď bol objavený poľskou a nemeckou políciou a navrátený do koncentračného tábora. Nespomína žiadnych partizánov alebo partizánsku činnosť.(11)
Podľa svojej výpovede z roku 1948 a autobiografie z roku 1967 sa 15. júna 1944 pokúsil spáchať samovraždu podrezaním žíl. Pozoruhodne bol však zachránený nemeckými SS doktormi a liečil sa v nemocnici SS.(12) Zostal začas v ľvovskom koncentračnom tábore s "dvojitými porciami" jedla a potom, uvádza vo svojej autobiografii, bol premiestnený do rôznych pracovných táborov. Zostávajúce chaotické mesiace prežil v rôznych pracovných táboroch, až do svojho oslobodenia americkými jednotkami v rakúskom Mauthausene 5. mája 1945.(13) Vymyslel si Wiesenthal svoju minulosť hrdinského partizána? Alebo sa neskôr snažil potlačiť do úzadia svoj záznam komunistického bojovníka? Alebo je pravda úplne odlišná - a príliš hanebná na to, aby sa dala priznať?

'Nacistický agent'?
Pracoval Wiesenthal dobrovoľne pre svojich utláčateľov? To bolo obvinenie, vznesené bývalým rakúskym kancelárom Brunom Kreiskym, ktorý bol sám židovského pôvodu, dlhoročným vodcom rakúskej strany socialistov. Počas interview so zahraničnými novinármi v roku 1975 Kreisky obvinil Wiesenthala z používania "mafiánskych metód", odmietol jeho pretvárku ako "morálnej autority" a naznačil, že Wiesenthal bol agent nemeckých úradov. Niektoré z jeho poznámok, ktoré sa objavili v rakúskom vedúcom magazíne Profil, zahrňovali:(14)

Skutočne poznám pána Wiesenthala len z tajných správ, a tie sú veľmi zlé, veľmi odporné. Povedal som to ako federálny kancelár ... A hovorím, že pán Wiesenthal mal odlišný vzťah ku Gestapu ako som mal ja. Áno, a to sa dá dokázať. Nemôžem (teraz) povedať viac. Všetko ostatné poviem na súde.

Môj vzťah s Gestapom nie je dvojzmyselný. Bol som jeho zajatcom, väzňom a bol som väznený. Jeho vzťah bol odlišný, môžem povedať, a to sa jasne ukáže. Je dosť zlé to, čo som už tu uviedol. Ale on sa nemôže očistiť mojim obvinením z nactiutŕhania v tlači, ako si možno želá. Nie je to také jednoduché, pretože to znamená veľký súdny prípad ... Človek ako on nemá právo predstierať, že je morálnou autoritou. To je to, čo vravím. Nemá právo... Či človek, ktorý, podľa mňa, je agentom, áno, to je pravda, a ktorý používa mafiánske metódy... Takýto človek musí ísť... Nie je žiadnym gentlemanom, a povedal by som, aby som to objasnil, nestane sa morálnou autoritou, pretože ňou nie je... Nemal by predstierať, že je morálnou autoritou ... Hovorím, že pán Wiesenthal žil v tom čase v nacistickej sfére vplyvu bez toho, aby bol prenasledovaný. Správne? A žil otvorene bez prenasledovania, že? A azda viete, ak viete, čo sa dialo, že nik by takto neriskoval. Nebol "ponorkou", to jest v úkryte, ale namiesto toho bol úplne otvorený bez potreby, či dokonca s rizikom perzekúcie. Myslím si, že to je dosť. Existovalo množstvo príležitostí byť agentom. Nemusel byť agentom Gestapa. Bolo mnoho ďalších služieb.

Ako odpoveď na tieto zdrvujúce slová Wiesenthal začal snahy na začatie súdneho konania proti kancelárovi. Nakonec však obaja ustúpili od hlavnej právnej zrážky.

Mauthausenské mýty
Predtým, ako sa stal slávnym ako "lovec nacistov", zviditeľnil sa ako propagandista. V roku 1946 Wiesenthal publikovať KZ Mauthausen, 85-stranovú prácu, ktorá pozostáva predovšetkým z jeho vlastných amatérskych náčrtov, ktoré mali reprezentovať hrôzy koncentračného tábora Mauthausen. Jedna kresba vykresľovala troch väzňov ktorí boli priviazaní ku kolom a brutálne zavraždení Nemcami.15
Tento náčrt je úplne falošný, bol okopírovaný - s určitými zmenami - z fotografií, ktoré boli uverejnené magazínom Life v roku 1945, a ktoré zaznamenávali akciu popravčej čaty v decembri 1944 - popravu troch nemeckých vojakov, ktorí boli prichytení pri špionáži za líniami počas "Bitky o výbežok" (Battle of the Bulge) (16) Zdroj Wiesenthalovej kresby je hneď zjavný pre každého, kto ich porovnáva s fotografiami v Life magazíne. (17)
Nezodpovedný charakter tejto knihy je taktiež zobrazený Wiesenthalovým obsažným citovaním údajného "priznania na smrteľnej posteli" veliteľa Mauthausenu Franza Ziereisa, podľa ktorého bolo v neďalekom tábore Hartheim splynovaných 4 milióny ľudí. (18) Toto tvrdenie je úplne absurdné a žiaden seriózny historik holokaustu ho neakceptuje. (19) Podľa Ziereisovho "priznania", citovaného Wiesenthalom, Nemci taktiež údajne zavraždili ďalších 10 miliónov ľudí v Poľsku, Litve a Lotyšsku. (20) V skutočnosti bolo toto "priznanie" vynútené mučením. (21)
Po mnohých rokoch Wiesenthal ohľadom Mauthausenu stále klamal. V interview pre denník USA Today v roku 1983 o svojich skúsenostiach v Mauthausene povedal: "Bol som jedným z 34 väzňov nažive, zo 150 tisíc, ktorí tam boli poslaní." (22) To je otvorené klamstvo. Roky neboli zrejme zhovievavé voči Wiesenthalovej mysli, pretože vo svojej vlastnej autobiografii napísal, že "skoro 3000 väzňov zomrelo v Mauthausene potom, čo nás Američania oslobodili 5. mája 1945." (23) Ďalší bývalý väzeň, Evelyn Le Chene, uviedla vo svojej štandardnej práci o Mauthausene, že pri oslobodení tábora tam bolo 64 tisíc väzňov. (24) A podľa Enclyclopaedia Judaica prežilo internáciu v mauthausenskom komplexe minimálne 212 tisíc väzňov. (25)
Po vojne Wiesenthal pracoval pre OSS (predchodca CIA) a kontrarozviedku US Army (CIC). Taktiež bol podpredsedom Židovského ústredného výboru v americkej okupačnej zóne Rakúska. (26)

'Ľudské mydlo'
Wiesenthal dal do obehu a venoval kredit jednému z najhanlivejších tvrdení holokaustu, obvinenie, že Nemci vyrábali mydlo z mŕtvol zavraždených Židov. Podľa tejto rozprávky písmená "RIF" na kusoch Nemcami vyrábaného mydla predstavovali skratku pre "Čistý židovský tuk" ("Rein judisches Fett"). V skutočnosti tieto iniciály predstavovali skratku pre "Reichstelle für Industrielle Fettversorgung". (27)
Wiesenthal propagoval legendu o "ľudskom mydle" v článkoch, publikovaných v roku 1946 v novinách rakúskej židovskej komunity Der Neue Weg. V článku nazvanom "RIF" uvádzal: "Strašné slová "transport na mydlo" sa prvýkrát objavili na konci roku 1942. Bolo to v (poľskom) Generálnom Governmente, a továreň sa nachádzala v Haliči, v Belzeku. Od apríla 1942 do mája 1943 bolo v tejto továrni 900 tisíc Židov použitých ako surovina." Po tom, ako boli mŕtvoly premenené na rôzne suroviny, Wiesenthal uvádzal: "Zvyšok, zvyšný tuk, bol použitý pre výrobu mydla."
Wiesenthal pokračoval: "Po roku 1942 ľudia v Generálnom Governmente dobre poznali, čo znamená mydlo RIF. Civilizovaný svet by neveril, akú radosť pôsobilo nacistom a ich ženám v Generálnom Governemte pomyslenie na toto mydlo. V každom kuse mydla videli Žida, ktorý tam bol magicky vložený, a takto mu bolo zabránené stať sa druhým Freudom, Ehrlichom alebo Einsteinom." (28)
V ďalšom článku, publikovanom v roku 1946, nazvanom "Belzecká továreň na mydlo", Wiesenthal udával, že masy Židov boli vraždené v sprchách, napojených na elektrický rozvod. (29)
Ľudia, stlačení dokopy a vedení SS, Litovcami a Ukrajincami, prechádzajú cez otvorené dvere do "kúpeľa" Naraz sa doň vošlo 500 osôb. Podlaha "kúpeľne" bola zhotovená z kovu a zo stropu viseli hlavice spŕch. Keď bola miestnosť plná, SS zapojili do dlážky 5000 V prúd. V tú istú chvíľu začala tiecť zo spŕch voda. Krátky výkrik a poprava bola skončená. Hlavný SS lekár menom Schmidt sa presvedčil cez malý priezor, že obete sú mŕtve. Otvorili sa ďalšie dvere, "komando pre mŕtvoly" vošlo a rýchlo vybralo mŕtvych. Miestnosť bola pripravená na ďalšiu várku 500 osôb.
Dnes žiaden seriózny historik neakceptuje príbehy o tom, že mŕtvoly Židov boli používané na výrobu mydla, alebo že o tom, že Židia boli zabíjaní v Belzeku (či niekde inde) pomocou elektrického prúdu.
Wiesenthalova predstavivosť o histórii nie je liitovaná na 20. storočie. Vo svojej knihe z roku 1973, nazvanej Sails of Hope, tvrdil, že Krištof Kolumbus bol tajný Žid, a že jeho slávna cesta do západnej hemisféry v roku 1492 bola v skutočnosti hľadaním novej domoviny pre európskych Židov. (30)
Wiesenthal sa, samozrejme, nie vždy mýli. V roku 1975 a opäť v roku 1993 otvorene uznal, že "na nemeckom území neexistovali žiadne vyhladzovacie tábory". (31) Implicitne tako uznal, že tvrdenia z povojnového Norimberského tribunálu a iných, že Buchenwald, Dachau a ďalšie tábory v Nemecku boli "vyhladzovacími tábormi" nie sú pravdivé.

'Výmysly' o Eichmannovi
Počas viac ako 40 rokov "lovenia nacistov" je Wiesenthalova úloha vo vypátraní a zajatí Adolfa Eichmanna často považovaná za jeho najväčší úspech.(32) (Eichmann viedol počas 2. svetovej vojny oddelenie SS pre židovské záležitosti. Bol unesený izraelskými agentami v Argentíne v máji 1960 a obesení v Jeruzaleme po procese, ktorý vzbudil celosvetovú pozornosť médií).
Ale Isser Harel, izraelský dôstojník, ktorý viedol tím, ktorý uniesol Eichmanna, jednoznačne vyhlásil, že Wiesenthal nemal "absolútne nič do činenia" so zajatím. (Harel je bývalým šéfom Mossadu a Shin Bet, izraelských bezpečnostných agentúr). (33)
Wiesenthal nielenže nemal "žiadnu úlohu" v dopadnutí Eichmanna, vyhlásil Harel, ale v skutočnosti ohrozil celú operáciu. V 278-stranovom rukopise Harel pozorne vyvrátil každé Wiesenthalovo tvrdenie o jeho údajnej úlohe v identifikovaní a zajatí Eichmanna. Tvrdenia Wiesenthala a jeho mnohých priateľov o jeho údajne kľúčovej v zajatí bývalého dôstojníka SS, povedal Harel, nemajú žiaden základ v skutočnosti. Mnoho tvrdení a incidentov, opísaných v dvoch Wiesenthalových knihách, riekol izraelský dôstojník, sú "úplné výmysly." (34)
"Wiesenthalove správy a vyhlásenia v tom čáse bezpochyby dokazujú, že nemal žiadnu potuchu o Eichmannovom pobyte" riekol Harel (35) (Napríklad, tesne pred Eichmannovým dolapením v Argentíne, Wiesenthal tvrdil, že miestom jeho pobytu je Japonsko a Saudská Arábia.) (36)
Charakterizujúc Wiesenthala ako zjavného oportunistu, Harel zakončil: "Všetky informácie, poskytnuté Wiesenthalom pred operáciou Eichmann boli úplne bezcenné a niekedy dokonca zavádzajúce a negatívnej hodnoty." (37)

Bezohľadné obvinenia v prípade Walus
Jeden z Wiesenthalových najokázalejších prípadov sa týkal obyvateľa Chicaga poľského pôvodu, menom Frank Walus. V liste z 10. decembra 1974 Wiesenthal tvrdil, že Walus "udával Židov Gestapu" v poľskej Czestochowej a Kielcoch počas vojny. Tento list podnietil vládne vyšetrovanie a legálnu procedúru. (38) The Washington Post sa prípadom zaoberal v roku 1981 v článku nazvanom "Nacista, ktorým nikdy nebol: Ako prenasledovanie sudcom, tlačom a vyšetrovateľmi učinilo z nevinného človeka vojnového zločinca". Obsiahly článok, ktorého copyright patrí American Bar Association, udáva: (39)
V januári 1977 vláda USA obvinila obyvateľa Chicaga menom Frank Walus zo spáchania krutostí v Poľsku počas 2. svetovej vojny.
V nasledujúcich rokoch sa tento továrenský robotník na dôchodku zadĺžil, aby minul viac ako 60 tisíc dolárov na svoju obhajobu. Sedel v súdnej sieni, kým jedenásť židovských prežijúcich nacistickú okupáciu Poľska svedčilo, že ho videli vraždiť deti, starú ženu, mladú ženu, hrbáča a ďalších...
Množstvo dôkazov ukazuje, že Walus nebol nacistickým vojnovým zločincom, že počas 2. svetovej vojny v Poľsku ani nebol.
... V atmosfére nenávisti a averzie, hraničiacej s hystériou, vláda prenasledovala nevinného človeka. V roku 1974 Simon Wiesenthal, slávny "lovec nacistov" z Viedne, označil Walusa za "Poliaka z Chicaga, ktorý plnil služby pre Gestapo v getách Czestochowa a Kielce a množstvo Židov vydal Gestapu."
Chicagský týždenník Reader taktiež informoval o prípade v obšírnom článku nazvanom "Prenasledovanie Franka Walusa: Vláda USA požadovala vojnového zločinca. Tak s pomocou Simona Wiesenthala, izraelskej polície, miestnej tlače a sudcu Juliusa Hoffmana, jedného vynašli""(40). Článok uvádza:

... Je logické predpokladať, že "správy" obdržané Wiesenthalom (proti Walusovi) boli v skutočnosti len chýry ... Inými slovami, Simon Wiesenthal nemal proti Walusovi žiadne dôkazy. Napriek tomu ho obvinil.

Kým (sudca) Hoffman prerokúval Walusov prípad, v televízii sa preberal holokaust. Počas rovnakej doby, v apríli 1978 Simon Wiesenthal prišiel do Chicaga, kde poskytoval rozhovory, ktoré mu mali priniesť kredit v prípade Walus. "Ako lovec nacistov pomohol nájsť Walusa" bol nadpis článku Boba Olmsteada v Sun-Times. Wiesenthal pre Sun-Times povedal, že "nikdy sa v prípade nepomýlil". "Viem, že tisícky ľudí čakajú na moju chybu", povedal.

Až po vyčerpávajúcej právnej bitke bol človek, ktorý bol znevažovaný a fyzicky napádaný ako "mäsiar z Kielcov", konečne schopný dokáať, že vojnové obdobie prežil ako mierumilovný poľnohospodársky robotník v Nemecku. Frank Walus zomrel v auguste 1994, zlomený a zatrpknutý, sklamaný človek.

Wiesenthalova bezohľadnosť v prípade Walus by mala stačiť na jeho permanentnú diskreditáciu ako zodpovedného vyšetrovateľa. Ale jeho teflónová reputácia prežila aj tento prípade.

Omyly o Menegelem
Mnoho z Wiesenthalovho mýtu sa zakladá na jeho honbe za Josefom Mengelem, lekárovi z Osvienčimu, známemu ako "Anjel smrti". Znova a znova Wiesenthal tvrdil, že je Mengelemu v pätách. Wiesenthal uvádol, že jeho informátori "videli" alebo "tesne minuli" nepolapiteľného lekára v Peru, Chile, Brazílii, Španielsku, Grécku a na šiestich miestach v Paraguaji. (41)
Jeden z prípadov nastal v lete roku 1960. Wiesenthal uviedol, že Mengele sa skrýval na malom gréckom ostrove, z ktorého unikol len pred niekoľkými hodinami. Wiesenthal sa zapodieval týmto tvrdením - spolu s presnými detailami - aj po tom, čo ho reportér, ktorého najal, aby zistil detaily, informoval, že toto tvrdenie je od začiatku do konca falošné. (42)
Podľa ďalšej Wiesenthalovej správy Mengele zosnoval v roku 1960 vraždu jedného jeho bývalého väzňa, ženy, ktorú údajne v Osvienčime sterilizoval. Potom, čo ju uvidel, a jej charakteristické táborové tetovanie, v argentínskom hoteli, kde pobýval, Mengele údajne zosnoval jej vraždu, pretože sa obával, že ho odhalí. Vysvitlo, že uvedená žena nebola nikdy v koncentračnom tábore, nemala žiadne tetovanie, nikdy sa s Menegelem nestretla a jej smrť bola obyčajným neštastím pri turistickom výstupe v horách. (43)
Mengele pravidelne večeral v najlepších reštauráciách v paraguajskom hlavnom meste Asunción, uviedol Wiesenthal v roku 1977 a údajne jazdí po meste so svojimi ozbrojenými strážcami vo svojom čiernom Mercedese. (44)
Wiesenthal vyhlásil v roku 1985, že si je "na 100 percent istý" že sa Menegele skrýval prinajmenšom do júna 1984 v Paraguaji, a tvrdil, že Menegeleho rodina v Nemecku pozná presné miesto. Ako vysvitlo, Wiesenthal sa úplne mýlil. Ako sa neskôr definitívne potvrdilo, Mengele zomrel v roku 1979 v Brazílii, kde roky žil v anonymnej chudobe. (45)
Izraelský veľvyslanec v Paraguaji v rokoch 1968 až 1972 Benjamin (Benno) Varon, poznamenal v roku 1983 ohľadom ťaženia na Mengeleho: "Wiesenthal periodicky vyhlasuje, že sa ho chystá chytiť, azda odvtedy, čo musí Simon Wiesenthal získavať financie pre svoje aktivity, pričom meno Mengele je vždy dobré na postrčenie." Wiesenthal "trápne zlyhal" v prípade Mengele, povedal diplomat pri inej príležitosti. (46) V Mengeleho prípade, poznamenal bývalý šéf Mossadu Harel, "Wiesenthalova pochabosť hraničila so zločinom". (47)
V skutočnosti bol fascikel o Menegelem vo Wiesenthalovom viedenskom "dokumentačnom centre" bol takou znôškou zbytočných informácií, že - slovami London Times - "len živilo jeho samopotvrdené mýty a podávalo nedostatočné uspokojenie tým, ktorí zrejme potrebovali definitívnu odpoveď ohľadom Mengeleho osudu." (48)
V pozoruhodnom pohľade Geralda Posnera a Johna Ware, spoluautorov knihy Mengere: The Complete Story, Wiesenthal strávil roky vytrvalo kultivujúc mýtický "seba-imidž neúnavného, vytvralého sliediča, bojujúceho proti všemocnej a temnej moci Menegelho a rozľahlej nacistickej sieti". Kvôli svojmu "zvyku hrať pre galériu", zakončujú Posner a Ware, Wiesenthal "nakoniec skompromitoval svoju vierohodnosť." (49)

'Nekompetencia a arogancia'
Eli Rosenbaum, úradník v Úrade pre zvláštne vyšetrovanie, "loveckého" úradu vlády USA a vyšetrovateľ pre Svetový Židovský Kongress, si vzal na mušku Wiesenthalovu starostlivo pestovanú povesť "lovca nacistov" v detailnej knihe z roku 1993, Betrayal. (50) Rosenbaum napríklad uvádza, že Wiesenthal: "vo všetkých správach umiestňoval Mengeleho do skoro každej krajine v Latinskej Amerike, okrem jednej, kde sa nachádzal - menovite Brazílie." (51)
Wiesenthal, písal Rosenbaum, bol "pateticky neefektívny" vyšetrovateľ, ktorý "v predchádzajúcich rokoch zašiel príliš ďaleko vo výmysloch a falošnom vystatovaní sa." Väčšina z jeho slávnej kariéry, povedal Rosenbaum, bola charakterizovaná "nekompetenciou a aroganciou." (52)
Bruno Kreisky raz zhrnul svoj postoj proti "lovcovi nacistov" v týchto slovách: (53)
Inžinier Wiesenthal, alebo aký je jeho titul, ma nenávidí, pretože vie, že pohŕdam jeho aktivitami. Wiesenthalova skupina je kvázi-politická mafia, ktorá pracuje proti Rakúsku hanebnými metódami. Wiesenthal je známy ako niekto, kto sa veľmi nestará o pravdu, ktorý si metódy nevyberá a ktorý podvádza. Predstavuje sa ako "lovec Eichmanna", aj keď každý vie, že to bola práca tajnej služby, a že Wiesenthal si za to len pripisuje zásluhy.

'Komercializovanie' holokaustu
The Los Angeles Wiesenthal Center platí viedenskému "lovcovi nacistov" 75 tisíc dolárov ročne za používanie jeho mena, povedal riaditeľ centra pre holokaust Yad Vashem v roku 1988. Centrum i Wiesenthal "komercializujú" a "trivializujú" holokaust, dodal riaditeľ.
Wiesenthal "nahodil" počet "11 miliónov, ktorí boli zavraždení v holokauste - šesť miliónov Židov a päť miliónov nežidov", povedal úradník Yad Vashem. Keď mu bola položená otázka, prečo uviedol tento počet, Wiesenthal odpovedal: "Nežidia nebudú venovať pozornosť, ak nespomenieme taktiež ich obete." Wiesenthal "zvolil "5 miliónov (nežidov), pretože chcel "diplomatické" číslo, číslo, ktoré by vypovedalo o veľkom počte nežidovských obetí, ale v žiadnom prípade nie väčšom ako počet židov..." (54)
"To, čo Wiesenthal a The Los Angeles Center, ktoré nesie jeho meno, robia, je trivializovanie holokaustu" komentovali The Jewish Press, týždenník, ktorý tvrdí, že je najrozšírenejšou anglickou publikáciou židovskej komunity v USA.
V nedávnych rokoch sa Wiesenthal zaoberal rastúcim vplyvom revizionizmu holokaustu. V "Správe od Simona Wiesenthala", publikovanej Centrom, ktoré nesie jeho meno, povedal: "Dnes, keď vidím rast antisemitizmu tu v Európe... popularitu Le Pena, Davida Duke, revizionistov holokaustu, som presvedčený viac ako kedykoľvek predtým o potrebe nášho nového (Wiesenthalového Centra) Beit Hashoah - Múzea Tolerancie" v Los Angeles. (55)
Wiesenthala sa často pýtajú, prečo neprepáči tým, ktorí prenasledovali Židov pred polstoročím. Jeho základnou odpoveďou je, že aj keď má právo odpustiť za seba, nemá právo odpustiť za druhých. Na základe tejto sofistikovanej logiky, však, nemá taktiež právo obviňpvať a prenasledovať niekoho v mene iných. Wiesenthal nikdy neobmedzil svoj "lov" na tých, ktorí ho osobne týrali.

'Hnaný nenávisťou'
Je obtiažne povedať, čo ženie tohto pozoruhodného muža. Je to žiadostivosť za slávou a ocenením? Alebo sa snaží zakryť hanebnú epizódu zo svojej minulosti?
Wiesenthal sa jasne teší oceneniu, ktoré sa mu dostáva. "Je to človek pozoruhodného ega, pyšný na dary a čestné tituly", uviedli The Los Angeles Times. (57) Bruno Kreisky uviedol jednoduchšie vysvetlenie. Povedal, že Wiesenthal je "hnaný nenávisťou" (58)
Vo svetle jeho dostatočne zdokumentovaného záznamu podvodov, klamstiev a nekompetencie, extravagantná chvála, nahromadená tomuto človeku je len smutnou reflexiou korupcie a bezzásadového samoklamstva našej doby.

Poznámky k textu nájdete na stránke Institute for Historical Review pri relevantnom článku (Journal for Historical Review vol. 9, no. 4)