Tribunál nebude vyћadovať dôkazy pre známe skutočnosti, ale bude ich brať úradne na vedomie. (Článok 21 - Statutes of the International Military Tribunal)
Nikto, dokonca ani jednotlivci,
ktorí hľadia na Tretiu Ríљu s nostalgiou, nepopiera existenciu
koncentračných táborov za Hitlera. Kaћdý taktieћ uznáva, ћe určité
tábory boli vybavené kremačnými pecami: namiesto pochovávania boli
mŕtvoly spaľované. Opakovaný výskyt epidémií činil kremáciu
nevyhnutnou, predovљetkým u tých, ktorí zomreli na týfus (viď fotky
masových hrobov v Bergen-Belsen etc.). Čo mnohí francúzski, britskí,
americkí a nemeckí autori spochybňujú, je existencia "vyhladzovacích
táborov". Toto označenie pouћívajú historiografi ako odkaz na
tábory, ktoré boli údajne vybavené "plynovými komorami". Tieto
"plynové komory" boli odliљné od amerických plynových komôr v tom,
ћe boli pouћívané na zabíjanie stoviek muћov, ћien a detí naraz.
Pretoћe obete boli zvolené kvôli ich rase alebo náboћenstvu, tento
čin sa označuje ako "genocída". Jed, pouћívaný v tejto "genocíde"
bol údajne Zyklon B (pesticíd, zaloћený na kyseline pruskej, t. j.
kyanovodíkovej)
Tí, ktorí spochybňujú tvrdenie o "genocíde" a existenciu "plynových
komôr", sú nazývaní revizionistami. Ich argument je pribliћne
takýto:
Pre oba tieto problémy ("genocída" a "plynové komory") postačuje aplikácia zvyčajných metód historického kriticizmu, aby sme videli, ћe v tomto prípade je človek konfrontovaný dvoma mýtmi, ktoré sú neoddeliteľné. Zločinné zámery, ktoré sú pripisované Hitlerovi neboli nikdy dokázané. Pokiaľ ide o zbraň v tomto zločine, nikto ju v skutočnosti nevidel. Ide tu o konfrontáciu mimoriadne úspeљnou kampaňou vojnovej a nenávistnej propagandy. História je plná podvodov tohoto druhu, počnúc s náboћenskými rozprávkami o čarodejníctve. Čo odliљuje naљu dobu od predoљlých epoch je hrozivá sila médií a propaganda ad nauseam, ktorá slúћi tomu, čo musí byť nazvané "podvodom dvadsiateho storočia". Nech sa má na pozore ten, kto po (viac) ako 30 rokoch príde k myљlienke odhaliť tento podvod. Bude vzdelávaný v závislosti od situácie prostredníctvom väzenia, pokút, útokov a uráћok. Jeho kariéra bude zničená alebo ohrozená. Bude označovaný za nacistu. Jeho tézy budú buď ignorované, alebo prekrútené. Ћiadna krajina nebude proti nemu nemilosrdnejљia neћ Nemecko (1)
Dnes vљak je toto mlčanie
prelomené muћmi, ktorí sa odváћili zodpovedne napísať, ћe Hitlerove
"plynové komory" (vrátane komôr v Osvienčime a Majdanku) sú iba
historickou lћou. To je veľký prokrok.
Ale aké uráћky a skreslenia si dovolil exterminacionistický historik
ako Georges Wellers osobne, keď po viac ako 10 rokoch od smrti Paula
Rassiniera sa rozhodol odhaliť zanedbateľnú časť argumentov tohoto
bývalého väzňa koncentračného tábora, ktorý mal odvahu odhaliť loћ o
"plynových komorách" vo svojich prácach! Najlepљím spôsobom, ako sa
historik môћe sám informovať o skutočných tvrdeniach učeníkov Paula
Rassiniera je odkázať na prácu amerického profesora Dr. Arthura R.
Butza s názvom "The Hoax of the Twentieth Century" (Podvod
dvadsiateho storočia)(2) Pokiaľ ide o mňa, dovolím si učiniť zopár
pozorovaní љpecificky pre historikov, zameraných na seriózny výskum.
Upriamim ich pozornosť na paradox. Aj keď sú "plynové komory" - v
pohľade oficiálnych historikov - ústrednou zloћkou obrazu
nacistického systému koncentračných táborov (a ďalej, ako dôkaz pre
úplne zvrátený a diabolský charakter nemeckých koncentračných
táborov v porovnaní so vљetkými predchádzajúcimi a neskorљími
koncentračnými tábormi by malo byť dôkladne ukázané, ako nacisti
vynaљli, skonљtruovali a prevádzkovali tieto obávané ľudské
bitúnky), človek musí byť úplne udivený, ћe v impozantnej
bibliografii literatúry o koncentračných táboroch nejestvuje jediná
kniha, jediná broћúra, jediný článok ohľadom samotných "plynových
komôr". Človek nesmie byť zavádzaný niektorými veľmi sľubnými
titulmi, skôr sa musí presvedčiť o obsahu týchto diel sám. Za
"oficiálne historické dielo" povaћujem tie publikácie, ktoré o
koncentračných táboroch vydali inљtitúcie alebo nadácie, ktoré sú
čiastočne alebo celkovo financované z verejných zdrojov, ako napr.
vo Francúzsku Comité d'Histoire de la Deuxieme Guerre Mondiale a
Centre de Documentation Juive Contemporaire, a v Nemecku (Mníchov)
Institut für Zeitgeschichte. Človek musí čakať aћ do strany 541 tézy
Olgy Wormser-Migotovej o systéme nacistických koncentračných
táborov, predtým, ako sa dostane k pasáћi o "plynových komorách".
Pre čitateľa sa tam vљak nachádzajú tri ďalљie prekvapenia:
1. Kritická pasáћ predstavuje
len tri strany.
2. Nesie názov: "Problém plynových komôr".
3. "Problém" pozostáva z pokusu určiť, či "plynové komory" v
Ravensbrücku (Nemecko) a Mauthausene (Rakúsko) skutočne existovali,
autor prichádza k záveru, ћe nejestvovali, avљak neskúma tu
"problém" "plynových komôr" v Osvienčime či v ďalљích táboroch,
pravdepodobne kvôli tomu, ћe v jej mysli nepredstavujú "problém".
(na strane 157 jej knihy tvrdí, ћe Auschwitz I nemal plynovú
komoru).
V tomto bode čitateľ chce pravdepodobne vedieť, prečo analýza, ktorá hovorí, ћe "plynové komory" v určitých táboroch neexistovali, náhle nepokračuje, ak sa spomenie, napríklad, Osvienčim. Prečo, na jednej strane, je kritický duch prebudený, a potom, na strane druhej, je mu umoћnené padnúť do letargie? Po tom vљetkom, pokiaľ ide o "plynovú komoru" v Ravensbrücku, máme mnoћstvo bodov "dôkazov" a "nepopierateľných svedectiev očitých svedkov", počnúc s opakovanými a rozsiahlymi svedectvami Marie-Claude Vaillant-Couturier či Germaine Tilliona. Stáva sa to eљte lepљím. Niekoľko rokov po vojne, pred britskými a francúzskymi súdmi, predstavitelia tábora Ravensbrück (Suhren, Schwarzhuber a Treite) opakovanie dosvedčili existenciu "plynovej komory" vo svojom tábore, dokonca vágne opíљuc jej fungovanie. Nakoniec tí, ktorí nespáchali samovraћdu, boli kvôli tejto údajnej "plynovej komore" popravení. Rovnaké "priznania" učinili pred svojou smrťou Ziereis pre Mauthausen (Rakúsko) a Kramer pre Struthof-Natzweiler (Alsasko). Dnes môћe človek vidieť údajnú "plynovú komoru" v Struthof-Natzweiler a na rovnakom mieste taktieћ prečítať Kramerovo neuveriteľné "priznanie". Táto "plynová komora", ktorá je navrhnutá ako "historický monument" je úplný podvod. Postačí najmenљia kritika, aby človeka presvedčila, ћe plynovanie v tejto malej miestnosti, bez zapečatenia, by bola katastrofou pre popravcu i pre ľudí v miestnosti. Aby bola táto "plynová komora" (garantovaná "pôvodné podmienky") uveriteľná, niekto љiel aћ tak ďaleko, ћe dlátom neohrabane prerazil dieru do tenkej steny, prelomiac tak љtyri kachličky. Diera bola tak navrhnutá, aby Josef Kramer mohol cez ňu sypať záhadné "soli" (o ktorých sa ďalej nezmieňuje, a ktoré - zmieљané s vodou - zabíjali do jednej minúty!). Ako by soli a voda mohli vyrobiť takýto plyn? Ako Kramer zabránil plynu vychádzať naspäť cez dieru? Ako mohol pozorovať svoje obete cez dieru, ktorá mu umoћnila vidieť maximálne polovicu miestnosti? Ako vetral miestnosť pred otvorením dverí, vyrobených z nahrubo otesaného dreva? Musí sa človek azda spýtať strojárskej firmy v Saint-Michel sur-Meurthe (Vosges), ktorá po vojne zmenila toto miesto,ktoré je dnes prezentované návљtevníkom v "pôvodných podmienkach"? Dokonca dlho po skončení vojny preláti, univerzitní profesori a niektorí obyčajní občania podávali očité opisy, týkajúce sa hroznej reality "plynových komôr" Buchenwaldu a Dachau. S ohľadom na Buchenwald, "plynová komora" postupne mizla z myslí ľudí, ktorí predtým tvrdili, ћe v tomto tábore jedna existovala.
Dachau
S ohľadom k Dachau je situácia odliљná. Potom, čo bolo pevne
stanovené napr. jeho Eminenciou biskupom Piguetom, biskupom z
Clermont-Ferrand, ћe "plynová komora" bola predovљetkým uћitočná na
plynovanie poľských kňazov,(3) nakoniec preљlo nasledujúce oficiálne
vyhlásenie: Táto plynová komora, ktorej výstavba začala v roku 1942,
nebola stále dokončená v roku 1945, kedy bol tábor oslobodený. Nikto
v nej nemohol byť splynovaný. Malá miestnosť, o ktorej sa
návљtevníkom tvrdí, ћe ide o "plynovú komoru", je v skutočnosti
úplne neљkodná, a kým existujú rôzne druhy konљtrukčných plánov pre
"Baracke X" (kematórium), človek nemôћe určit, na akom základe alebo
technickom vysvetlení môћe niekto tvrdiť, ћe táto љtruktúra je
"nedokončenou plynovou komorou". Broszat Ћiaden oficiálny historický
inљtitút neprispel viac k tvorbe uveriteľného mýtu o "plynových
komorách" neћ Institut für Zeitgeschichte v Mníchove. Od roku 1972
bol jeho riaditeľom Dr. Martin Broszat. Ako člen tohto inљtitútu od
roku 1955 sa Dr. Broszat preslávil svojou (čiastočnou!) publikáciou
z roku 1958 o priznaniach, ktoré údajne napísal Rudolf Höss (bývalý
veliteľ Osvienčimu) v komunistickom väzení predtým, ako bol obesený.
Avљak 19. augusta 1960 historik musel povedať svojim uћasnutým
krajanom, ћe v celej Starej Ríљi (Nemecko v hraniciach z roku 1937)
neboli nikdy prevádzané ћiadne masové plynovania, tie sa konali iba
na vybraných miestach, predovљetkým v okupovanom Poľsku, vrátane
Osvienčimu a Birkenau, no nie v Majdanku. Táto úћasná správa bola
podaná v jednoduchom liste editorovi, ktorý bol publikovaný v
týћdenníku Die Zeit (19. august 1960, str. 16). Názov tohto článku
bol dosť zavádzajúci a reљtriktívny: Keine Vergasung in Dachau
(Ћiadne plynovanie v Dachau) namiesto Keine Massenvergasung im
Altreich (Ћiadne masové plynovanie v Starej Ríљi).(4) Na podporu
svojho tvrdenia dr. Broszat neposkytol ani najmenљí dôkaz. Dnes
(rozumej rok 1978), osemnásť rokov po svojom liste, ani on, ani
ћiaden z jeho kolegov neposkytol najmenљie vysvetlenie pre toto
ubezpečenie. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa:
1. Ako dr. Broszat vie, ћe
"plynové komory" v Starej Ríљi boli podvodom?
2. Ako vie, ћe "plynové komory" v Poľsku sú skutočné?
3. Prečo "dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá" ohľadom
koncentračných táborov na Západe náhle nemajú ћiadnu hodnotu, kým
"dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá", týkajúce sa táborov v Poľsku
sú stále pravdivé?
Akoby v tichom súhlase, ћiaden uznávaný historik nevyslovil tieto otázky. Ako často "história histórie" spočívala na tvrdení jediného historika? (5)
Nemecké tábory v okupovanom
Poľsku
Preskúmajme teraz "plynové komory" v Poľsku. Pre dôkaz, ћe "plynové
komory" v Belzeku alebo Treblinke skutočne existovali, človek sa
musí oprieť v základe o tvrdenie Kurta Gernsteina. Tento dokument
člena SS, ktorý údajne spáchal samovraћdu v roku 1945 vo väzení
Cherche-Midi v Paríћi, oplýva toľkými absurditami, ћe v očiach
historikov je uћ dlhý čas zdiskreditovaný. (6) Ba čo viac, toto
vyhlásenie nebolo nikdy zverejnené, dokonca ani v dokumentoch
Norimberského tribunálu, s výnimkou neobvyklej formy (s kráteniami,
falzifikáciami a prepismi). Skutočný dokument nebol nikdy dostupný s
jeho absurdnými dodatkami. Ohľadom Majdanku je návљteva skutočného
miesta úplne zbytočná. Je oveľa presvedčivejљia neћ návљteva
Struthof-Natzweiler, ak je to moћné. O tejto otázke budem publikovať
ďalљie informácie. S ohľadom na Osvienčim a Birkenau, človek sa musí
v základe opierať na "Pamäti" Rudolfa Hössa, ktoré boli pripravené
pod dohľadom jeho poľských väzniteľov. Na skutočnom mieste človek
nájde iba "zrekonљtruovanú" miestnosť (Osvienčim I) a ruiny
(Osvienčim II alebo Birkenau). Poprava plynom nemá nič do činenia so
samovraћedným alebo náhodným zadusením. V prípade popravy nesmie byť
popravca a jeho tím vystavený najmenљiemu nebezpečenstvu. Pre svoje
popravy Američania pouћívajú kyselinu kyanovodíkovú komplikovaným
spôsobom, a iba v malej, hermeticky uzavretej komore. Po čine je
plyn vysatý z komory a neutralizovaný. Z tohoto dôvodu sa človek
musí opýtať, ako napríklad v prípade Osvienčimu II (Birkenau) môћe
niekto priviesť 2000 ľudí do miestnosti, merajúcej 210 metrov
љtvorcových, a potom bezprostredne po smrti obetí umoћniť pracovnej
skupine bez plynových masiek vstup do miestnosti, aby odstránili
telá, ktoré boli úplne nasiaknuté kyanidom. Dva dokumenty (8) z
nemeckých priemyselných archívov, ktoré boli registrované Američanmi
v Norimbergu nám hovoria, ћe Zyklon B má silnú tendenciu priľnúť k
povrchu a nemôћe byť odstránený z obyčajnej miestnosti silným
ventilátorom, ale iba prirodzeným vetraním po dobu skoro 24 hodín.
Ďalљie dokumenty sa dajú nájsť len v archívoch osvienčimského múzea,
ktoré neboli nikdy opísané, ake ktoré ukazujú, ћe táto miestnosť s
rozlohou 210 metrov љtvorcových, ktorá je dnes v dezolátnom stave,
bola iba veľmi jednoduchou márnicou, ktorá (aby bola chránená pred
teplom), bola umiestnená v podzemí, a ktorá mala iba jedny dvere,
ktoré slúћili pre vstup i výstup. (9) Ohľadom osvienčimských
krematórií, ako vљeobecne pre celý tábor, aj tu existuje mnoћstvo
dokumentov a faktúr pre posledný fenig. Avљak pokiaľ ide o "plynové
komory", neexistuje ћiaden kontrakt pre stavbu, dokonca ani љtúdia,
ani objednávka materiálov, ani plán, ani faktúra, dokonca ani
fotografia. Na stovkách procesov nebolo nič z toho poskytnuté.
Christophersen
"Bol som v Osvienčime a môћem vás ubezpečiť, ћe tam nebola ћiadna
"plynová komora"." Iba zriedkavo človek začuje svedkov obhajoby s
dostatkom odvahy preniesť toto vyhlásenie, keďћe sú na súdoch
prenasledovaní. (10) Eљte stále dnes kaћdý v Nemecku berie na seba
riziko, ћe ak podá očité svedectvo v prospech Thiesa Christophersena
(autora Osvienčimskej lћi), bude potrestaný za "hanobenie pamiatky
zosnulých." (11) Bezprostredne po vojne Nemci, Medzinárodný Červený
Kríћ a Vatikán (ktorý bol inak expertom na vљetko, čo sa v Poľsku
odohralo), ako aj mnohí ďalљí, zmätene vyhlásili: ""Plynové komory"
- nevieme o nich nič!" Áno, ale opýtal by som sa takto: "Môћe niekto
vedieť niečo o tom, čo sa vôbec nestalo?" Neexistovala jediná
"plynová komora" ani v jednom nemeckom koncentračnom tábore, to je
pravda. Neexistencia "plynových komôr" by mala byť vítanou správou,
skrytie tejto správy v budúcnosti by bolo nespravodlivosťou. Tak,
ako neexistuje útok na náboћenstvo, ak niekto nazýva "Fatimu"
podvodom, oznámenie, ћe "plynové komory" sú historickou lћou, nie je
útokom na preћijúcich koncentračné tábory. Človek si len vykonáva
povinnosť hovoriť pravdu.
Závery
Po 30 rokoch výskumu doљli revizionistickí autori k nasledujúcim
záverom:
1. Hitlerove "plynové komory"
nikdy neexistovali.
2. "Genocída" (alebo "pokus o genocídu") Ћidov sa nikdy neodohrala.
Inými slovami: Hitler nikdy nevydal rozkaz alebo povolenie, aby bol
niekto zabitý kvôli rase alebo náboћenstvu.
3. Údajné "plynové komory" a údajná "genocída" sú jednou a tou istou
lћou.
4. Táto loћ, ktorá je z veľkej časti sionistického pôvodu, umoћnila
enormný politický a finančný podvod, z ktorého najväčљí úћitok má
љtát Izrael.
5. Hlavnými obeťami tohto podvodu je nemecký ľud (no nie nemeckí
vládcovia) a celý palestínsky ľud.
6. Enormná moc oficiálnych informačných sluћieb mala efekt na
zabezpečenie úspechu lћi a cenzúre slobody vyjadrovania tých, ktorí
odsúdili túto loћ.
7. Účastníci v tejto lћi vedia, ћe ich dni sú spočítané. Skresľujú
zámer a povahu revizionistického výskumu. "Vzkriesením nacizmu"
alebo "falzifikáciou histórie" nazývajú to, čo je iba hlbokým a
oprávnaným záujmom o historickú pravdu..
Dodatok
Dve publikácie a oficiálna intervencia autora:
1. List do Historama, Paríћ,
november 1975, strana 10, ohľadom označenia "N. N.". Pôvodne tieto
iniciály nikdy neznamenalio Nacht und Nebel (Noc a hmla), ale Nomen
nescio (anonym). V praxi to znamenalo, ћe určitým väzňom nebolo
umoћnené prijímať alebo posielať poљtu.
2. Časti listu do Historia, Paríћ, august 1977, strana 132: "Podvod
genocídy".
3. 29. januára 1978 na Colloque National de Lyon sur Eglises et
Chrétiens de France dans la Deuxieme Guerre Mondiale (Národné
zhromaћdenie v Lyone o cirkvách a kresťanoch Francúzska počas 2.
svetovej vojny), intervencia, týkajúca sa podvodu s "plynovými
komorami". (viď Rivarol, Paríћ, 16. februára 1978, strana 5).
Poznámky
1. Ohľadom veľkého počtu útočných článkov, existuje љtúdia Hermanna
Langbeina, ktorá sa objavila v Le Monde Juif (Ћidovský Svet),
apríl/jún 1975 pod názvom "Coup d'oeil sur la littérature
néo-nazie," ("Pohľad na neonacistickú literatúru"), str. 8-20.
Hermann Langbein bol väzňom v Osvienčime. Svedčil v mnohých
procesoch. V kruhoch bývalých väzňov koncentračných táborov zastáva
dôleћitú pozíciu. Jedna z jeho najnovљích prác je nazvaná "Hommes et
Femmes a Auschwitz (Muћi a ћeny Osvienčimu), Paríћ, Fayard, 1975,
VIII-529 strán (preloћené z Menschen in Auschwitz, Viedeň 1974). Ani
jedna z 30 strán, ani jedna z 268 sekcií tejto knihy nie je venovaná
"plynovým komorám"! Človek viac menej stále nachádza vyjadrenia ako
"selekcia do plynových komôr" etc. Existuje taktieћ љtúdia Georgesa
Wellersa, ktorá sa objavila v Le Monde Juif, apríl/jún 1977 pod
názvom "La 'Solution Finale', de la question juive et la mythomanie
néo-nazie" ("Konečné rieљenie" a neonacistická mýtománia), str.
41-84. Existuje taktieћ љtúdia Ino Arndta a Wolfganga Schefflera v
Viertelsjahreshefte für Zeitgeschichte, čo je publikácia Inљtútu pre
súčasnú históriu v Mníchove. Riaditeľom Inљtitútu je Dr. Martin
Broszat. Táto љtúdia bola publikovaná vo vydaní z apríla 1976.
Názov: "Organisierter Massenmord an Juden in NS-Vernichtungslagern"
(Organizované masové vraћdenie Ћidov v nacistických vyhladzovacích
táboroch), str. 105-135.
2. The Hoax of the Twentieth Century, Newport Beach, CA: Institute
for Historical Review, 1979.
3. Prison et Déportation (Väzenie a deportácia). Paríћ: Spes; 1947;
s. 77.
4. Faksimile Broszatovho listu je reprodukované (spolu s anglickým
prekladom) v The Journal of Historical Review, máj/jún 1993, s 12.
5. Slávny Simon Wiesenthal taktieћ pripustil, ћe "na nemeckom území
neboli ћiadne vyhladzovacie tábory", v liste editorovi publikácie
Books and Bookmen, str. 5, apríl 1975. Aj keď neskôr v liste z 12.
mája 1986 profesorovi Johnovi Georgeovi z Central State University v
Edmonde, Oklahoma, napísal, ћe "nikdy nemohol povedať niečo také",
Wiesenthal potvrdil svoje skorљie vyhlásenie v liste editorovi,
uverejnenom na strane 14 európskeho vydania Stars and Stripes z 24.
januára 1993. Faksimile tohto listu je reprodukované v The Journal
for Historical Review, máj/jún 1993, str. 10.
6. Viď názor, vyjadrený súdnym patológom, ako je podaný
exterminacionistom Pierre Joffroyom v knihe o Kurtovi Gernsteinovi
L'Espion de Dieu/La Passion de Kurt Gerstein (Boћí љpión / Váљeň
Kurta Gernsteina), Paríћ, Grasset, 1969, str. 262.
7. Kommandant in Auschwitz/Autobiographische Aufzeichnungen (Veliteľ
Osvienčimu / Autobiografické pamäti) Rudolf Höss, Stuttgart,
Deutsche Verlags-Anstalt,1958,184 strán; úvod a komentár Dr. Martin
Broszat. Ohľadom "plynovania", viď strany 126 a 166. Vstup pracovnej
skupiny do "plynovej komory" sa mal odohrať "sofort"
(bezprostredne), ako je uvedené na strane 166.
8. Tieto dva obsiahle, veľmi dôleћité dokumenty zrejme neboli
pouћité v procesoch s Gerhardom Petersom, bývalým riaditeľom
Degesch. Boli registrované ako dokumenty NI-9098 a NI-9912.
Nezvratne redukujú na nulu Hössovo "očité svedectvo" ohľadom
"plynových komôr".
9. Fotografie Neg. 6228 a nasledujúce.
10. Napríklad prípad Wilhelma Stäglicha. Viď Stäglich v Index
Nominum Butzovej knihy (op. cit.).
11. Die Auschwitz-Lüge (Osvienčimská loћ), Kritik #23 (2341
Kälberhagen, Post Mohrkirch, West Germany), 1974. Tento booklet bol
nasledovaný prácou Der Auschwitz-Betrug/Das Echo auf die
Auschwitz-Lüge (Osvienčimský podvod / Echo Osvienčimskej lћi).
