Simon Wiesenthal: Faloљný "lovec nacistov"

Mark Weber

 


 

 

Viac neћ 40 rokov naháňal Simon Wiesenthal stovky "nacistických zločincov" zo svojho viedenského "Ћidovského dokumentačného centra". Za svoju prácu ako najznámejљieho svetového "lovca nacistov" bol ocenený niekoľkými čestnými doktorátmi a mnoћstvom vyznamenaní, vrátane nemeckého najvyљљieho ocenenia. Na oficiálnej slávnosti v Bielom dome v auguste 1980 ho prezident Carter so slzami v očiach vyznamenal zvláљtnou zlatou medailou, udelenou Kongresom USA. Prezident Reagan ho v novembri 1988 vyzdvihoval ako jedného zo "skutočných hrdinov" 20. storočia.
Táto ћijúca legenda bola v určitých náznakoch zobrazená dnes uћ zosnulým Laurence Olivierom vo fantasy filme z roku 1978 "Chlapci z Brazílie" a Benom Kingsleym v televíznom filme HBO "Vrahovia medzi nami: Príbeh Simona Wiesenthala" z roku 1989. Jeho meno nesie jedna z najprominentnejљích organizácií na pamiatku holokaustu - The Simon Wiesenthal Center of Los Angeles.
Wiesenthalova povesť ako morálnej autority je nezaslúћená. Muћ, ktorého The Washington Post nazval "Mstiacim sa anjelom holokaustu", má málo známy, ale zato dobre zdokumentovaný záznam bezohľadnej neúcty voči pravde. Wiesenthal klamal vo svojich vojnových skúsenostiach, prikráљľoval svoje povojnové úspechy "lovca nacistov" a rozљiroval podlé klamstvá o údajných nemeckých zverstvách

Rôzne verzie
Szymon (Simon) Wiesenthal sa narodil 31. decembra 1908 v Buczacz, meste v haličskej provincii (dneљnej Ukrajine), na vtedajљom okraji Rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho otec bol prosperujúcim obchodníkom s cukrom.
Napriek vљetkému, čo o ňom bolo napísané, to, čo Wiesenthal robil počas vojnových rokov v nemeckej okupácii, zostáva nejasné. V troch rôznych výpovediach podal konfliktné verzie svojich vojnových aktivít. Prvé svedectvo bolo pod prísahou počas dvojdňového vyљetrovania v máji 1948, ktoré vykonala oficiálna norimberská komisia USA pre vojnové zločiny.
Druhá verzia je zhrnutím jeho ћivota, ktoré bolo časťou "Aplikácie pre pomoc" Medzinárodnej komisii pre utečencov  z januára 1949 ( a tretia verzia bola podaná v jeho autobiografii "Vrahovia medzi nami", prvýkrát publikovanej v roku 1967.

Sovietsky inћinier alebo továrenský mechanik?
Pri svojom vypočúvaní v roku 1948 Wiesenthal vyhlásil, ћe "v rokoch 1939 aћ 1941" bol "hlavným sovietskym inћinierom, pracujúcim vo Ľvove a Odesse"(5) Zhodne s týmto uviedol vo svojom vyhlásení z roku 1949 ћe od decembra 1939 aћ do apríla 1940 pracoval ako architekt pri čiernomorskom prístave v Odesse. Ale podľa jeho autobiografie strávil obdobie medzi polovicou septembra 1939 aћ júnom 1941 v Sovietmi ovládanom Ľvove, kde pracoval ako "mechanik v továrni na posteľné pruћiny"(6)

'Relatívna sloboda'
Po prevzatí kontroly nad Haličom Nemcami v júni 1941 bol Wiesenthal načas internovaný v koncentračnom tábore Janowska, blízko Ľvova, odkiaľ bol presunutý o niekoľko mesiacov neskôr do tábora, spojeného s opravárenskými prácami na Ostbahn (OAW) v Ľvove. Wiesenthal vo svojej autobiografii uviedol, ћe tam pracoval ako "technik a projektant", ћe sa s ním viac-menej zaobchádzalo dobre, a ћe jeho priamy nadriadený, ktorý bol "tajne antifaљista", mu dokonca dovolil vlastniť dve piљtole. Wiesenthal mal svoju vlastnú kanceláriu v "malej drevenej búde" a teљil sa "relatívnej slobode a bolo mu umoћnené vychádzať za drôty".(7)

Partizán?
Ďalљia časť Wiesenthalovho ћivota - od októbra 1943 do júna 1944 - je najtemnejљia a jeho verzie tohto obdobia sú protichodné. Počas svojho vypočúvania v roku 1948 Wiesenthal uviedol, ћe utiekol z tábora Janowska a pridal sa k "partizánskej skupine, ktorá operovala v oblasti Tarnopol-Kamenopodolsk".(8) Wiesenthal uviedol: "Bol som partizánom od 6. októbra 1943 aћ do polovice februára 1944", a vyhlásil, ћe jeho jednotka bojovala proti ukrajinským silám - divízii SS Galizien a nezávislej UPA (Ukrajinskaja Pivstanča Armija, tzv. banderovci - pozn. prekladateľa).(9)
Wiesenthal uviedol, ћe získal hodnosť poručíka a potom majora, a bol zodpovedný za budovanie bunkrov a zákopov. Aj keď to výslovne neuviedol, naznačil, ћe táto (údajná) partizánska jednotka bola časťou Armii Ludowej, poľskej komunistickej bojovej zloћky, zaloћenej a kontrolovanej Sovietmi. (10)
Uviedol, ћe spolu s ďalљími partizánmi prenikol vo februári 1944 do Ľvova, kde boli "ukrytí priateľmi zo skupiny Armie Ludowej". 13. júna 1944 bola jeho skupina zajatá nemeckou tajnou poľnou políciou (aj keď ћidovskí partizáni, prichytení v úkrytoch boli často strieľaní na mieste, Wiesenthal uvádza, ћe bol nejakým spôsobom uљetrený). Skoro podobnú verziu Wiesenthal podáva vo svojom vyhlásení z roku 1949. Uviedol, ћe na začiatku októbra 1943 unikol z internácie a potom "bojoval proti Nemcom ako partizán v lese" 8 mesiacov - od 2. októbra 1943 do marca 1944. Potom bol "v úkryte" vo Ľvove od marca do júna 1944.
Wiesenthal rozpráva vo svojej autobiografii z roku 1967 úplne iný príbeh. Udáva, ћe po úteku z OAW 2. októbra 1943 ћil v úkryte v domoch rôznych priateľov do 13. júna 1944, keď bol objavený poľskou a nemeckou políciou a navrátený do koncentračného tábora. Nespomína ћiadnych partizánov alebo partizánsku činnosť.(11)
Podľa svojej výpovede z roku 1948 a autobiografie z roku 1967 sa 15. júna 1944 pokúsil spáchať samovraћdu podrezaním ћíl. Pozoruhodne bol vљak zachránený nemeckými SS doktormi a liečil sa v nemocnici SS.(12) Zostal začas v ľvovskom koncentračnom tábore s "dvojitými porciami" jedla a potom, uvádza vo svojej autobiografii, bol premiestnený do rôznych pracovných táborov. Zostávajúce chaotické mesiace preћil v rôznych pracovných táboroch, aћ do svojho oslobodenia americkými jednotkami v rakúskom Mauthausene 5. mája 1945.(13) Vymyslel si Wiesenthal svoju minulosť hrdinského partizána? Alebo sa neskôr snaћil potlačiť do úzadia svoj záznam komunistického bojovníka? Alebo je pravda úplne odliљná - a príliљ hanebná na to, aby sa dala priznať?

'Nacistický agent'?
Pracoval Wiesenthal dobrovoľne pre svojich utláčateľov? To bolo obvinenie, vznesené bývalým rakúskym kancelárom Brunom Kreiskym, ktorý bol sám ћidovského pôvodu, dlhoročným vodcom rakúskej strany socialistov. Počas interview so zahraničnými novinármi v roku 1975 Kreisky obvinil Wiesenthala z pouћívania "mafiánskych metód", odmietol jeho pretvárku ako "morálnej autority" a naznačil, ћe Wiesenthal bol agent nemeckých úradov. Niektoré z jeho poznámok, ktoré sa objavili v rakúskom vedúcom magazíne Profil, zahrňovali:(14)

Skutočne poznám pána Wiesenthala len z tajných správ, a tie sú veľmi zlé, veľmi odporné. Povedal som to ako federálny kancelár ... A hovorím, ћe pán Wiesenthal mal odliљný vzťah ku Gestapu ako som mal ja. Áno, a to sa dá dokázať. Nemôћem (teraz) povedať viac. Vљetko ostatné poviem na súde.


Môj vzťah s Gestapom nie je dvojzmyselný. Bol som jeho zajatcom, väzňom a bol som väznený. Jeho vzťah bol odliљný, môћem povedať, a to sa jasne ukáћe. Je dosť zlé to, čo som uћ tu uviedol. Ale on sa nemôћe očistiť mojim obvinením z nactiutŕhania v tlači, ako si moћno ћelá. Nie je to také jednoduché, pretoћe to znamená veľký súdny prípad ... Človek ako on nemá právo predstierať, ћe je morálnou autoritou. To je to, čo vravím. Nemá právo... Či človek, ktorý, podľa mňa, je agentom, áno, to je pravda, a ktorý pouћíva mafiánske metódy... Takýto človek musí ísť... Nie je ћiadnym gentlemanom, a povedal by som, aby som to objasnil, nestane sa morálnou autoritou, pretoћe ňou nie je... Nemal by predstierať, ћe je morálnou autoritou ... Hovorím, ћe pán Wiesenthal ћil v tom čase v nacistickej sfére vplyvu bez toho, aby bol prenasledovaný. Správne? A ћil otvorene bez prenasledovania, ћe? A azda viete, ak viete, čo sa dialo, ћe nik by takto neriskoval. Nebol "ponorkou", to jest v úkryte, ale namiesto toho bol úplne otvorený bez potreby, či dokonca s rizikom perzekúcie. Myslím si, ћe to je dosť. Existovalo mnoћstvo príleћitostí byť agentom. Nemusel byť agentom Gestapa. Bolo mnoho ďalљích sluћieb.

Ako odpoveď na tieto zdrvujúce slová Wiesenthal začal snahy na začatie súdneho konania proti kancelárovi. Nakonec vљak obaja ustúpili od hlavnej právnej zráћky.

Mauthausenské mýty
Predtým, ako sa stal slávnym ako "lovec nacistov", zviditeľnil sa ako propagandista. V roku 1946 Wiesenthal publikovať KZ Mauthausen, 85-stranovú prácu, ktorá pozostáva predovљetkým z jeho vlastných amatérskych náčrtov, ktoré mali reprezentovať hrôzy koncentračného tábora Mauthausen. Jedna kresba vykresľovala troch väzňov ktorí boli priviazaní ku kolom a brutálne zavraћdení Nemcami.15
Tento náčrt je úplne faloљný, bol okopírovaný - s určitými zmenami - z fotografií, ktoré boli uverejnené magazínom Life v roku 1945, a ktoré zaznamenávali akciu popravčej čaty v decembri 1944 - popravu troch nemeckých vojakov, ktorí boli prichytení pri љpionáћi za líniami počas "Bitky o výbeћok" (Battle of the Bulge) (16) Zdroj Wiesenthalovej kresby je hneď zjavný pre kaћdého, kto ich porovnáva s fotografiami v Life magazíne. (17)
Nezodpovedný charakter tejto knihy je taktieћ zobrazený Wiesenthalovým obsaћným citovaním údajného "priznania na smrteľnej posteli" veliteľa Mauthausenu Franza Ziereisa, podľa ktorého bolo v neďalekom tábore Hartheim splynovaných 4 milióny ľudí. (18) Toto tvrdenie je úplne absurdné a ћiaden seriózny historik holokaustu ho neakceptuje. (19) Podľa Ziereisovho "priznania", citovaného Wiesenthalom, Nemci taktieћ údajne zavraћdili ďalљích 10 miliónov ľudí v Poľsku, Litve a Lotyљsku. (20) V skutočnosti bolo toto "priznanie" vynútené mučením. (21)
Po mnohých rokoch Wiesenthal ohľadom Mauthausenu stále klamal. V interview pre denník USA Today v roku 1983 o svojich skúsenostiach v Mauthausene povedal: "Bol som jedným z 34 väzňov naћive, zo 150 tisíc, ktorí tam boli poslaní." (22) To je otvorené klamstvo. Roky neboli zrejme zhovievavé voči Wiesenthalovej mysli, pretoћe vo svojej vlastnej autobiografii napísal, ћe "skoro 3000 väzňov zomrelo v Mauthausene potom, čo nás Američania oslobodili 5. mája 1945." (23) Ďalљí bývalý väzeň, Evelyn Le Chene, uviedla vo svojej љtandardnej práci o Mauthausene, ћe pri oslobodení tábora tam bolo 64 tisíc väzňov. (24) A podľa Enclyclopaedia Judaica preћilo internáciu v mauthausenskom komplexe minimálne 212 tisíc väzňov. (25)
Po vojne Wiesenthal pracoval pre OSS (predchodca CIA) a kontrarozviedku US Army (CIC). Taktieћ bol podpredsedom Ћidovského ústredného výboru v americkej okupačnej zóne Rakúska. (26)

'Ľudské mydlo'
Wiesenthal dal do obehu a venoval kredit jednému z najhanlivejљích tvrdení holokaustu, obvinenie, ћe Nemci vyrábali mydlo z mŕtvol zavraћdených Ћidov. Podľa tejto rozprávky písmená "RIF" na kusoch Nemcami vyrábaného mydla predstavovali skratku pre "Čistý ћidovský tuk" ("Rein judisches Fett"). V skutočnosti tieto iniciály predstavovali skratku pre "Reichstelle für Industrielle Fettversorgung". (27)
Wiesenthal propagoval legendu o "ľudskom mydle" v článkoch, publikovaných v roku 1946 v novinách rakúskej ћidovskej komunity Der Neue Weg. V článku nazvanom "RIF" uvádzal: "Straљné slová "transport na mydlo" sa prvýkrát objavili na konci roku 1942. Bolo to v (poľskom) Generálnom Governmente, a továreň sa nachádzala v Haliči, v Belzeku. Od apríla 1942 do mája 1943 bolo v tejto továrni 900 tisíc Ћidov pouћitých ako surovina." Po tom, ako boli mŕtvoly premenené na rôzne suroviny, Wiesenthal uvádzal: "Zvyљok, zvyљný tuk, bol pouћitý pre výrobu mydla."
Wiesenthal pokračoval: "Po roku 1942 ľudia v Generálnom Governmente dobre poznali, čo znamená mydlo RIF. Civilizovaný svet by neveril, akú radosť pôsobilo nacistom a ich ћenám v Generálnom Governemte pomyslenie na toto mydlo. V kaћdom kuse mydla videli Ћida, ktorý tam bol magicky vloћený, a takto mu bolo zabránené stať sa druhým Freudom, Ehrlichom alebo Einsteinom." (28)
V ďalљom článku, publikovanom v roku 1946, nazvanom "Belzecká továreň na mydlo", Wiesenthal udával, ћe masy Ћidov boli vraћdené v sprchách, napojených na elektrický rozvod. (29)
Ľudia, stlačení dokopy a vedení SS, Litovcami a Ukrajincami, prechádzajú cez otvorené dvere do "kúpeľa" Naraz sa doň voљlo 500 osôb. Podlaha "kúpeľne" bola zhotovená z kovu a zo stropu viseli hlavice spŕch. Keď bola miestnosť plná, SS zapojili do dláћky 5000 V prúd. V tú istú chvíľu začala tiecť zo spŕch voda. Krátky výkrik a poprava bola skončená. Hlavný SS lekár menom Schmidt sa presvedčil cez malý priezor, ћe obete sú mŕtve. Otvorili sa ďalљie dvere, "komando pre mŕtvoly" voљlo a rýchlo vybralo mŕtvych. Miestnosť bola pripravená na ďalљiu várku 500 osôb.
Dnes ћiaden seriózny historik neakceptuje príbehy o tom, ћe mŕtvoly Ћidov boli pouћívané na výrobu mydla, alebo ћe o tom, ћe Ћidia boli zabíjaní v Belzeku (či niekde inde) pomocou elektrického prúdu.
Wiesenthalova predstavivosť o histórii nie je liitovaná na 20. storočie. Vo svojej knihe z roku 1973, nazvanej Sails of Hope, tvrdil, ћe Kriљtof Kolumbus bol tajný Ћid, a ћe jeho slávna cesta do západnej hemisféry v roku 1492 bola v skutočnosti hľadaním novej domoviny pre európskych Ћidov. (30)
Wiesenthal sa, samozrejme, nie vћdy mýli. V roku 1975 a opäť v roku 1993 otvorene uznal, ћe "na nemeckom území neexistovali ћiadne vyhladzovacie tábory". (31) Implicitne tako uznal, ћe tvrdenia z povojnového Norimberského tribunálu a iných, ћe Buchenwald, Dachau a ďalљie tábory v Nemecku boli "vyhladzovacími tábormi" nie sú pravdivé.

'Výmysly' o Eichmannovi
Počas viac ako 40 rokov "lovenia nacistov" je Wiesenthalova úloha vo vypátraní a zajatí Adolfa Eichmanna často povaћovaná za jeho najväčљí úspech.(32) (Eichmann viedol počas 2. svetovej vojny oddelenie SS pre ћidovské záleћitosti. Bol unesený izraelskými agentami v Argentíne v máji 1960 a obesení v Jeruzaleme po procese, ktorý vzbudil celosvetovú pozornosť médií).
Ale Isser Harel, izraelský dôstojník, ktorý viedol tím, ktorý uniesol Eichmanna, jednoznačne vyhlásil, ћe Wiesenthal nemal "absolútne nič do činenia" so zajatím. (Harel je bývalým љéfom Mossadu a Shin Bet, izraelských bezpečnostných agentúr). (33)
Wiesenthal nielenћe nemal "ћiadnu úlohu" v dopadnutí Eichmanna, vyhlásil Harel, ale v skutočnosti ohrozil celú operáciu. V 278-stranovom rukopise Harel pozorne vyvrátil kaћdé Wiesenthalovo tvrdenie o jeho údajnej úlohe v identifikovaní a zajatí Eichmanna. Tvrdenia Wiesenthala a jeho mnohých priateľov o jeho údajne kľúčovej v zajatí bývalého dôstojníka SS, povedal Harel, nemajú ћiaden základ v skutočnosti. Mnoho tvrdení a incidentov, opísaných v dvoch Wiesenthalových knihách, riekol izraelský dôstojník, sú "úplné výmysly." (34)
"Wiesenthalove správy a vyhlásenia v tom čáse bezpochyby dokazujú, ћe nemal ћiadnu potuchu o Eichmannovom pobyte" riekol Harel (35) (Napríklad, tesne pred Eichmannovým dolapením v Argentíne, Wiesenthal tvrdil, ћe miestom jeho pobytu je Japonsko a Saudská Arábia.) (36)
Charakterizujúc Wiesenthala ako zjavného oportunistu, Harel zakončil: "Vљetky informácie, poskytnuté Wiesenthalom pred operáciou Eichmann boli úplne bezcenné a niekedy dokonca zavádzajúce a negatívnej hodnoty." (37)

Bezohľadné obvinenia v prípade Walus
Jeden z Wiesenthalových najokázalejљích prípadov sa týkal obyvateľa Chicaga poľského pôvodu, menom Frank Walus. V liste z 10. decembra 1974 Wiesenthal tvrdil, ћe Walus "udával Ћidov Gestapu" v poľskej Czestochowej a Kielcoch počas vojny. Tento list podnietil vládne vyљetrovanie a legálnu procedúru. (38) The Washington Post sa prípadom zaoberal v roku 1981 v článku nazvanom "Nacista, ktorým nikdy nebol: Ako prenasledovanie sudcom, tlačom a vyљetrovateľmi učinilo z nevinného človeka vojnového zločinca". Obsiahly článok, ktorého copyright patrí American Bar Association, udáva: (39)
V januári 1977 vláda USA obvinila obyvateľa Chicaga menom Frank Walus zo spáchania krutostí v Poľsku počas 2. svetovej vojny.
V nasledujúcich rokoch sa tento továrenský robotník na dôchodku zadĺћil, aby minul viac ako 60 tisíc dolárov na svoju obhajobu. Sedel v súdnej sieni, kým jedenásť ћidovských preћijúcich nacistickú okupáciu Poľska svedčilo, ћe ho videli vraћdiť deti, starú ћenu, mladú ћenu, hrbáča a ďalљích...
Mnoћstvo dôkazov ukazuje, ћe Walus nebol nacistickým vojnovým zločincom, ћe počas 2. svetovej vojny v Poľsku ani nebol.
... V atmosfére nenávisti a averzie, hraničiacej s hystériou, vláda prenasledovala nevinného človeka. V roku 1974 Simon Wiesenthal, slávny "lovec nacistov" z Viedne, označil Walusa za "Poliaka z Chicaga, ktorý plnil sluћby pre Gestapo v getách Czestochowa a Kielce a mnoћstvo Ћidov vydal Gestapu."
Chicagský týћdenník Reader taktieћ informoval o prípade v obљírnom článku nazvanom "Prenasledovanie Franka Walusa: Vláda USA poћadovala vojnového zločinca. Tak s pomocou Simona Wiesenthala, izraelskej polície, miestnej tlače a sudcu Juliusa Hoffmana, jedného vynaљli""(40). Článok uvádza:

... Je logické predpokladať, ћe "správy" obdrћané Wiesenthalom (proti Walusovi) boli v skutočnosti len chýry ... Inými slovami, Simon Wiesenthal nemal proti Walusovi ћiadne dôkazy. Napriek tomu ho obvinil.

Kým (sudca) Hoffman prerokúval Walusov prípad, v televízii sa preberal holokaust. Počas rovnakej doby, v apríli 1978 Simon Wiesenthal priљiel do Chicaga, kde poskytoval rozhovory, ktoré mu mali priniesť kredit v prípade Walus. "Ako lovec nacistov pomohol nájsť Walusa" bol nadpis článku Boba Olmsteada v Sun-Times. Wiesenthal pre Sun-Times povedal, ћe "nikdy sa v prípade nepomýlil". "Viem, ћe tisícky ľudí čakajú na moju chybu", povedal.

Aћ po vyčerpávajúcej právnej bitke bol človek, ktorý bol znevaћovaný a fyzicky napádaný ako "mäsiar z Kielcov", konečne schopný dokáať, ћe vojnové obdobie preћil ako mierumilovný poľnohospodársky robotník v Nemecku. Frank Walus zomrel v auguste 1994, zlomený a zatrpknutý, sklamaný človek.


Wiesenthalova bezohľadnosť v prípade Walus by mala stačiť na jeho permanentnú diskreditáciu ako zodpovedného vyљetrovateľa. Ale jeho teflónová reputácia preћila aj tento prípade.

Omyly o Menegelem
Mnoho z Wiesenthalovho mýtu sa zakladá na jeho honbe za Josefom Mengelem, lekárovi z Osvienčimu, známemu ako "Anjel smrti". Znova a znova Wiesenthal tvrdil, ћe je Mengelemu v pätách. Wiesenthal uvádol, ћe jeho informátori "videli" alebo "tesne minuli" nepolapiteľného lekára v Peru, Chile, Brazílii, Љpanielsku, Grécku a na љiestich miestach v Paraguaji. (41)
Jeden z prípadov nastal v lete roku 1960. Wiesenthal uviedol, ћe Mengele sa skrýval na malom gréckom ostrove, z ktorého unikol len pred niekoľkými hodinami. Wiesenthal sa zapodieval týmto tvrdením - spolu s presnými detailami - aj po tom, čo ho reportér, ktorého najal, aby zistil detaily, informoval, ћe toto tvrdenie je od začiatku do konca faloљné. (42)
Podľa ďalљej Wiesenthalovej správy Mengele zosnoval v roku 1960 vraћdu jedného jeho bývalého väzňa, ћeny, ktorú údajne v Osvienčime sterilizoval. Potom, čo ju uvidel, a jej charakteristické táborové tetovanie, v argentínskom hoteli, kde pobýval, Mengele údajne zosnoval jej vraћdu, pretoћe sa obával, ћe ho odhalí. Vysvitlo, ћe uvedená ћena nebola nikdy v koncentračnom tábore, nemala ћiadne tetovanie, nikdy sa s Menegelem nestretla a jej smrť bola obyčajným neљtastím pri turistickom výstupe v horách. (43)
Mengele pravidelne večeral v najlepљích reљtauráciách v paraguajskom hlavnom meste Asunción, uviedol Wiesenthal v roku 1977 a údajne jazdí po meste so svojimi ozbrojenými stráћcami vo svojom čiernom Mercedese. (44)
Wiesenthal vyhlásil v roku 1985, ћe si je "na 100 percent istý" ћe sa Menegele skrýval prinajmenљom do júna 1984 v Paraguaji, a tvrdil, ћe Menegeleho rodina v Nemecku pozná presné miesto. Ako vysvitlo, Wiesenthal sa úplne mýlil. Ako sa neskôr definitívne potvrdilo, Mengele zomrel v roku 1979 v Brazílii, kde roky ћil v anonymnej chudobe. (45)
Izraelský veľvyslanec v Paraguaji v rokoch 1968 aћ 1972 Benjamin (Benno) Varon, poznamenal v roku 1983 ohľadom ťaћenia na Mengeleho: "Wiesenthal periodicky vyhlasuje, ћe sa ho chystá chytiť, azda odvtedy, čo musí Simon Wiesenthal získavať financie pre svoje aktivity, pričom meno Mengele je vћdy dobré na postrčenie." Wiesenthal "trápne zlyhal" v prípade Mengele, povedal diplomat pri inej príleћitosti. (46) V Mengeleho prípade, poznamenal bývalý љéf Mossadu Harel, "Wiesenthalova pochabosť hraničila so zločinom". (47)
V skutočnosti bol fascikel o Menegelem vo Wiesenthalovom viedenskom "dokumentačnom centre" bol takou znôљkou zbytočných informácií, ћe - slovami London Times - "len ћivilo jeho samopotvrdené mýty a podávalo nedostatočné uspokojenie tým, ktorí zrejme potrebovali definitívnu odpoveď ohľadom Mengeleho osudu." (48)
V pozoruhodnom pohľade Geralda Posnera a Johna Ware, spoluautorov knihy Mengere: The Complete Story, Wiesenthal strávil roky vytrvalo kultivujúc mýtický "seba-imidћ neúnavného, vytvralého sliediča, bojujúceho proti vљemocnej a temnej moci Menegelho a rozľahlej nacistickej sieti". Kvôli svojmu "zvyku hrať pre galériu", zakončujú Posner a Ware, Wiesenthal "nakoniec skompromitoval svoju vierohodnosť." (49)

'Nekompetencia a arogancia'
Eli Rosenbaum, úradník v Úrade pre zvláљtne vyљetrovanie, "loveckého" úradu vlády USA a vyљetrovateľ pre Svetový Ћidovský Kongress, si vzal na muљku Wiesenthalovu starostlivo pestovanú povesť "lovca nacistov" v detailnej knihe z roku 1993, Betrayal. (50) Rosenbaum napríklad uvádza, ћe Wiesenthal: "vo vљetkých správach umiestňoval Mengeleho do skoro kaћdej krajine v Latinskej Amerike, okrem jednej, kde sa nachádzal - menovite Brazílie." (51)
Wiesenthal, písal Rosenbaum, bol "pateticky neefektívny" vyљetrovateľ, ktorý "v predchádzajúcich rokoch zaљiel príliљ ďaleko vo výmysloch a faloљnom vystatovaní sa." Väčљina z jeho slávnej kariéry, povedal Rosenbaum, bola charakterizovaná "nekompetenciou a aroganciou." (52)
Bruno Kreisky raz zhrnul svoj postoj proti "lovcovi nacistov" v týchto slovách: (53)
Inћinier Wiesenthal, alebo aký je jeho titul, ma nenávidí, pretoћe vie, ћe pohŕdam jeho aktivitami. Wiesenthalova skupina je kvázi-politická mafia, ktorá pracuje proti Rakúsku hanebnými metódami. Wiesenthal je známy ako niekto, kto sa veľmi nestará o pravdu, ktorý si metódy nevyberá a ktorý podvádza. Predstavuje sa ako "lovec Eichmanna", aj keď kaћdý vie, ћe to bola práca tajnej sluћby, a ћe Wiesenthal si za to len pripisuje zásluhy.

'Komercializovanie' holokaustu
The Los Angeles Wiesenthal Center platí viedenskému "lovcovi nacistov" 75 tisíc dolárov ročne za pouћívanie jeho mena, povedal riaditeľ centra pre holokaust Yad Vashem v roku 1988. Centrum i Wiesenthal "komercializujú" a "trivializujú" holokaust, dodal riaditeľ.
Wiesenthal "nahodil" počet "11 miliónov, ktorí boli zavraћdení v holokauste - љesť miliónov Ћidov a päť miliónov neћidov", povedal úradník Yad Vashem. Keď mu bola poloћená otázka, prečo uviedol tento počet, Wiesenthal odpovedal: "Neћidia nebudú venovať pozornosť, ak nespomenieme taktieћ ich obete." Wiesenthal "zvolil "5 miliónov (neћidov), pretoћe chcel "diplomatické" číslo, číslo, ktoré by vypovedalo o veľkom počte neћidovských obetí, ale v ћiadnom prípade nie väčљom ako počet ћidov..." (54)
"To, čo Wiesenthal a The Los Angeles Center, ktoré nesie jeho meno, robia, je trivializovanie holokaustu" komentovali The Jewish Press, týћdenník, ktorý tvrdí, ћe je najrozљírenejљou anglickou publikáciou ћidovskej komunity v USA.
V nedávnych rokoch sa Wiesenthal zaoberal rastúcim vplyvom revizionizmu holokaustu. V "Správe od Simona Wiesenthala", publikovanej Centrom, ktoré nesie jeho meno, povedal: "Dnes, keď vidím rast antisemitizmu tu v Európe... popularitu Le Pena, Davida Duke, revizionistov holokaustu, som presvedčený viac ako kedykoľvek predtým o potrebe náљho nového (Wiesenthalového Centra) Beit Hashoah - Múzea Tolerancie" v Los Angeles. (55)
Wiesenthala sa často pýtajú, prečo neprepáči tým, ktorí prenasledovali Ћidov pred polstoročím. Jeho základnou odpoveďou je, ћe aj keď má právo odpustiť za seba, nemá právo odpustiť za druhých. Na základe tejto sofistikovanej logiky, vљak, nemá taktieћ právo obviňpvať a prenasledovať niekoho v mene iných. Wiesenthal nikdy neobmedzil svoj "lov" na tých, ktorí ho osobne týrali.

'Hnaný nenávisťou'
Je obtiaћne povedať, čo ћenie tohto pozoruhodného muћa. Je to ћiadostivosť za slávou a ocenením? Alebo sa snaћí zakryť hanebnú epizódu zo svojej minulosti?
Wiesenthal sa jasne teљí oceneniu, ktoré sa mu dostáva. "Je to človek pozoruhodného ega, pyљný na dary a čestné tituly", uviedli The Los Angeles Times. (57) Bruno Kreisky uviedol jednoduchљie vysvetlenie. Povedal, ћe Wiesenthal je "hnaný nenávisťou" (58)
Vo svetle jeho dostatočne zdokumentovaného záznamu podvodov, klamstiev a nekompetencie, extravagantná chvála, nahromadená tomuto človeku je len smutnou reflexiou korupcie a bezzásadového samoklamstva naљej doby.

Poznámky k textu nájdete na stránke Institute for Historical Review pri relevantnom článku (Journal for Historical Review vol. 9, no. 4)